Komunikácia s homosexuálnym dieťaťom v (kresťanskej) rodine

Úvod

Problémom mnohých kresťanských rodín je strach z neznámeho a strach z odsúdenia niektorými členmi rodiny, cirkevným spoločenstvom, okolím. Nehovoriac o často až násilnom iracionálnom nahrádzaní vedy, alebo aspoň logiky či rozumu náboženským presvedčením, ktoré je často len automaticky prevzaté od niekoho, kto "to nepochopil" so strachom podrobiť ho analýze/kritike (čo automaticky neznamená búriť sa voči Bohu/cirkvi).

Pri homosexualite v kresťanských rodinách sa stretávam s tým, že rodičia/kňazi poukazujú na hriešnosť homosexuálneho správania (niekedy aj samotného prežívania), že je prekážkou k spáse a ak je možné ho zmeniť, je potrebné to urobiť. Pri rodičoch je to sprevádzané búrlivými emóciami, výstupmi s naznačením zraňovania rodiča dieťaťom ("Svojou sexualitou ma zraňuješ a homosexuálnymi vzťahmi ma zraňuješ ešte viac!"). Dodnes sa usilujem pochopiť, ako nás môže niekto zraňovať tým, za čo nemôže (neheterosexualita) alebo svojím rozhodnutím (homosexuálny partnerský vzťah), ktoré sa určite nerodilo ľahko. Skúsenosť naznačuje, že dramatické scény v kresťanských rodinách sa neodohrávajú kvôli ohrozeniu viery, ale odohrávajú sa kvôli ohrozeniu osobnej prestíže či prestíže rodiny.

Taktiež potrebujeme rozlišovať zdravé, slobodné, obohacujúce prežívanie viery a spútavajúce, trestajúce až bludu podobné prežívanie viery.

Ako človeka nútiť do niečoho, čo sám necíti/nechce, ale musí to nasledovať kvôli niekomu/niečomu? Kto predpokladá, že takýto človek bude šťastný? A čo znamená v cirkvách rešpektovať slobodné rozhodnutie iného človeka, i keby jeho skutky mali hovoriť o hriechu? Tu je potrebné rozlišovať, čo je pre cirkvi hriechom a kedy sa poukazovanie na hriech, čo v tomto prípade znamená "pozývanie" do zmeny sexuality, celibátu, vylučovanie zo spoločenstva atď. pretavuje do osobného nešťastia a z odborného hľadiska traumatizuje. Nezmeníme interné pravidlá cirkvi. Nezmeníme to, že v Písme nie je zmienka o požehnaných homosexuálnych partnerstvách či iných identitách. Ale aspoň si uvedomme, ako by sme sa cítili my, keby na nás niekto v 21. storočí ukazoval prstom kvôli tomu, za čo nemôžeme, nútil by nás do niečoho, čo nechceme a ešte by sa tváril, že on vie najlepšie, čo je pre nás dobré.

Dokonca ani "silná viera", "mystický človek," ktorý možno netrpí absenciou životného/sexuálneho partnerstva sa nedá nikomu "nabiť do hlavy." Je to dar; nie bežný dar.

Osobne si nemyslím, že nešťastného človeka čaká spása, nakoľko Ježiš neviedol ľudí k presvedčeniu, že osobné nešťastie je bránou do neba. Sublimovať potrebu partnerskej lásky a intímnej sexuálnej blízkosti v ľudskej populácii schopnej niekoho milovať a napĺňať potrebu sexuálneho spojenia dokáže možno 1 % všetkých ľudí na svete a i to musia chcieť, resp. mať na to aj iné ako duchovné dôvody.

Je potrebné si uvedomiť, že každý veriaci človek, ktorý bol k viere v Boha vedený, sám chce zostať veriacim a zároveň byť aktívnym členom cirkvi sa učí so svojou sexualitou (nech už je akákoľvek) žiť a pracovať celý svoj život. A pokiaľ na to (uchopiť to, nájsť si svoju cestu) nedostane v cirkvi priestor, stane sa pokrytcom, alebo to psychicky nezvládne (a naďalej zostane nešťastným členom cirkvi alebo sa od nej dištancuje). Už len hovoriť o tom v cirkvách je krok dopredu.

Fakt, že aj dnes si mladí ľudia na Slovensku kvôli neheterosexualite berú život, je veľmi bolestivý a volá po zmene.

Jednotlivé cirkvi stoja pred výzvou, ako prijímať a začleňovať do spoločenstiev aj tých veriacich, ktorí sa rozhodli nebojovať so svojou túžbou po partnerskom vzťahu, a tiež, ako zabezpečiť to, aby sa nezadaní a osamelí ľudia prestali cítiť nedostatočne milovaní. Odporúčaný celibát, naznačovanie zmeny sexuality, nevyžiadané rady nemôžu vniesť do duše človeka pokoj a nemajú mať v cirkvi, pomaly a isto sa blížiacej k polovici 21. storočia, miesto.

Zamotávame sa pri definovaní hriechu pri homosexualite a sme plní dešpektu. Nemusíme oslavovať partnerské vzťahy a ponúkať ich ako riešenie na všetko. Ale nechajme človeka nájsť si vlastnú cestu, zvlášť, ak mu nedokážeme ponúknuť plnohodnotnú alternatívu.

Tému komunikácie s "iným" dieťaťom rozdelím na dve dvojice. Prvá dvojica - rodičia pre-homosexuálneho dieťaťa (do konca obdobia puberty) a homosexuálneho dieťaťa (od obdobia adolescencie). Druhá dvojica - kresťania a nekresťania (ateisti, nepraktizujúci kresťania). Prístup rodičov v kresťanských i nekresťanských rodinách by mal byť voči dieťaťu rovnako nezraňujúci, čo neznamená bezbrehú slobodu, príležitostné hranice a pri sexualite výchovu ulice (či skôr internetu).

Do nástupu puberty

Do puberty by som dieťaťu najprv citlivo naznačoval a približne dva roky pred jej predpokladaným nástupom jasne, ale primerane veku vysvetlil všetky zmeny, ktoré sa s dieťaťom počas puberty budú diať. Otvoril by som témy: vzťahy, sexualita, sexuálny pud, sexuálny akt, pornografia, existencia neheterosexuality a sexuálnych porúch, známky sexuálneho obťažovania až zneužívania. Povedal by som mu, že v jeho hlave môže skrsnúť kadečo, kadejaké predstavy, pretože pôjde o hormonálne veľmi búrlivé obdobie v prostredí presexualizovanej spoločnosti, nech sa toho nezľakne, ale radšej, nech mi o tom povie.

Všímal by som si inakosť dieťaťa, ako sa cíti v kolektíve detí, s kým v ňom si viac rozumie, či tam chodí rado, zmeny v správaní a ich dôvody, aký má vzťah k sebe a svojmu telu, ako sa teší na zmeny a ako ich prežíva, aká je jeho neverbálna komunikácia, čo cíti a prežíva v rôznych situáciách, aké boje vedie samo so sebou, prípadne s inými, aké ma talenty, či ich rozvíja dostatočne... a dal by som si naďalej pozor na to, ako sa pred ním obaja s manželkou správame, aké signály vysielame smerom k nemu a k jeho súrodencom, ako sa k vnímavejšiemu dieťaťu správajú jeho súrodenci, ako sa k nemu správam ja ako otec (a v porovnaní s inými deťmi) a aký je môj vzťah s ich mamou. Začínal by som chlapca postupne uvádzať do sveta mužov, povzbudzoval ho do jeho bojov. Boje, ktoré by mu ešte nešli, by som bojoval s ním, trávil s ním viac času, aby mal menej času i menšiu potrebu tráviť priveľa času s mamou. Aby pri mne nadobudol pocit, že je schopným rytierom a raz bude kráľom - otcom, hlavou, vodcom rodiny a možno i mojím nástupcom v našej rodine, ak sa pominiem zo sveta skôr. Potreboval by som ho naučiť všetko, čo viem a zároveň sa učiť spolu s ním novým veciam, ktoré potrebuje vedieť a mňa ich nikto nenaučil. Mal by pri mne pochopiť, že rodina je pevnosťou, za múrmi ktorej všetci rastieme, aby sme sa mohli otvoriť svetu v plnej kráse a vnútornej sile, keď už na to budeme vnútorne pripravení. Samozrejmosťou by bolo byť zodpovedný, držať slovo, milovať a chrániť prírodu, nepresadzovať sa agresivitou (kontrolovať ju), neprajnosťou, závisťou, klamstvami, podrazmi, zaliečaním sa, mať zásady a duchovné hodnoty, no vedieť sa aj zabaviť, vystreliť si aj zo seba a nebáť sa robiť chyby. Uznať si chybu je formujúcejšie, ako ju neurobiť vôbec. Úspechom výchovy je, ak dieťa vidí svoju hodnotu a vníma svoje postavenie v rodine ako veľmi dôležité a také, aké mu patrí (nie je matke partnerom ani dcérou, ale synom..., nie je otcovi cudzincom, ale "parťákom," s ktorým sa počíta a ktorého nebudem posielať za sestrou či matkou, ak si s niečím nevie dať rady). Na tom môže stavať. V prípade dcéry by som jej ukazoval jej hodnotu, čo pre mňa ako moja princezná znamená. Usiloval by som sa byť vzorom, podľa ktorého by si raz mohla vyberať toho svojho partnera a otca svojich detí, otca, ktorý neskrýva svoje chyby, vie si ich uznať, vie sa poučiť a robiť veci lepšie a chce strácať čas pre svoje deti. A hlavne so svojimi deťmi. Lebo my muži často strácame v práci čas pre svoje deti, zútulňujeme si rodinné hniezdo a hromadíme majetok pre svoj deti, ale zabúdame byť so svojimi deťmi aktívne. Vždy si spomeniem na prechádzku istého otca s malým synom - otec na mobile, syn pri jeho nohách. Zvláštne ticho a len minimálne reakcie otca na zvedavé otázky syna pri objavovaní reálneho sveta vkladaním predstáv z vlastného sveta hier. Áno, syn mal hračku, ktorou sa mohol zabaviť sám. No ak vníma otca iba ako sprievod, je zle. Otec si dal čiarku za to, že bol so synom. Syn mal pre otca mínusový bod za to, že s ním duchom ani srdcom nebol. Ale vysvedčenie mu za jeho otcovstvo nevystaví hneď a nebude vo forme papiera. Stalo sa to iba raz? Pokiaľ to bolo pravidlom, na konci detstva môže mať to vysvedčenie mená - vnútorne prázdno, trpkosť, tápanie, vážne chybovanie, nepripravenosť na tú podstatnú - uvedomelú a zrelú časť mužskej roly, rozpad vzťahu či totálne osobné zlyhanie. Nepoznám otcov pre-homosexuálnych synov, ale otcovia homosexuálnych synov sú väčšinou osobnostne nevýrazní až slabí, rýchlo rezignujúci, neprejavujúci emócie. Potom sa pýtam sám seba, akí asi boli v minulosti. Väčšinou nejde o otcov čudákov alebo tyranov, ale o otcov, ktorí svoje otcovstvo nechali v sebe kdesi driemať. Potom stačí iniciatívnejšia matka a intenzívne prežívanie dieťaťa čohokoľvek vypovedaného i nevypovedaného a zranené dieťa s náročným stotožňovaním sa so svojou pohlavnou rolou je na svete. A ako som sa už nie raz zmieňoval, to cudzie a nepoznané začne dieťa priťahovať viac a viac. Domnievam sa, že živnou pôdou pre špecifický vnútorný stav pre-homosexuálneho dieťaťa nie je jednotlivec v rodine, ale spleť vzťahov v nej i vplyvy mimo nej, ktoré nadväzujú na obraz dieťaťa sformovaný v rodine s jeho pohľadmi na seba i obe pohlavia. Jeho krehkosť, zraniteľnosť, nepripravenosť, inakosť, strach, úzkosť, škrupulozita, črty opačného pohlavia... sú potom ľahkým terčom pre okolie a deti so sklonmi šikanou odstaviť nepoznanú odlišnosť, zadefinujúc ju ako niečo zlé, čo treba potrestať alebo z čoho sa treba vysmiať.

Dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách.

Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch.

Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom.

Vychovať dieťa je ako postaviť budovu. Vo finále jej všetci stavitelia dokopy dajú nejakú podobu a život overí jej kvality. Bude už len veľmi ťažko meniť svoju podobu a vynútené úpravy základov po kolaudácii len narušia jej statiku.

Puberta

V puberte ešte stále hovoríme o pre-homosexuálnom, nie homosexuálnom dieťati, no takéto dieťa sa nám už môže zveriť so svojimi homosexuálnymi predstavami, pocitmi, zamilovaním sa do kamaráta a my nedokážeme rozlíšiť, či naozaj ide o homosexualitu alebo aj nie. Potrebujeme sa naučiť brať tieto slová vážne, tzn. nie bagatelizovať, vyhovárať mu ich, mávnuť nad nimi rukou, ale zasa nie až príliš vážne. Ak ich budeme brať príliš vážne s obavami, dieťa sa zablokuje, potlačí to v sebe. Ak ich budeme brať príliš vážne s nadšením, dieťa môžeme podporiť v experimentovaní alebo v zoznamovaní sa na gay zoznamkách, ktoré na ňom pravdepodobne zanechá negatívnu stopu. Gay zoznamky sú asi jediným priestorom, v ktorom dnešní chlapci dlhodobo žijú a to zasahuje ich formujúcu sa osobnosť. Vedomie, že ak sa mi fyzicky nepáčiš, nezáleží na tvojich citoch a potrebách (môžem sa k tebe správať ako k odpadu)..., a ak sa mi páčiš, môžem využiť tvoju neskúsenosť a naivitu... nie je nič v prospech vnútorného rastu a rozvoja dieťaťa. Nie je normálne ani vo virtualite zablokovať (vymazať) toho druhého alebo utiecť od neho pri prvom malom nedorozumení, po zaslaní fotky, pokuse nastaviť zrkadlo alebo odhaliť svoju názorovú inakosť.

Okrem toho, že otvárame aj túto tému, pýtajúc sa hlavne na pocity dieťaťa, pristupujeme k nemu normálne ako k akémukoľvek inému pubescentovi.

Rodičov však zaujíma to, či ešte je šanca, že ak sa v rodine niečo zmení, ich dieťa to nasmeruje aj v sexualite inam. Robiť niečo cielene kvôli zmene sexuality dieťaťa môže v konečnom dôsledku zraniť tak dieťa, ako aj sklamať rodičov. V každom prípade chlapec viac potrebuje podporu, uisťovanie a záujem dospelého muža, ako aj úspešnejšie začlenenie do kolektívu, opierajúc sa aj o svoje talenty si vybojovať svoje miesto v kolektíve chlapcov. Potrebuje nadobudnúť dojem, že sa nachádza aspoň na ich úrovni - je rovnocenný, ak nie v niečom lepší a nenachádza sa vo svojom presvedčení a predstavách o sebe pod nimi. Dievča sa zasa potrebuje viac stotožniť so svojím pohlavím - s jeho prirodzenými atribútmi, na ktoré má aj genetické, evolučné predpoklady a byť v ňom naplnené cez kvalitnejšie spojenie s dospelou ženou i rovesníčkami, ktoré nenarúša, negatívne neovplyvňuje mužský element, nenúti dievča obrátiť roly (napríklad presvedčením o tom, že mamu a/alebo sestru musí chrániť pred otcom a iné dievčatá pred mužmi).

Pokiaľ dieťa v puberte vycíti, že jeho rodičia majú problém prijať jeho možnú homosexualitu, urobí všetko pre to, aby sa také nestalo. Začne sa boj s predstieraním na útechu rodičov a skryté trápenie dieťaťa.

Niekedy syn cíti k otcovi odpor, krivdu, vzdoruje mu, odvráva, nie je pre neho otec. Inokedy syn svoje zranenia skrýva. Ako ten veľmi poslušný chlapec obetuje seba pre dobro rodiny, nakoľko vidí, že rodičia majú plné ruky práce s jeho mladšími súrodencami, sami so sebou i svojím vzťahom. Zracionalizuje si otcov menší záujem o neho tým, že aj tak má predsa iné záujmy ako otec a otec predsa má svoje starosti a svoj svet, v ktorom sa ich cesty nepretli. Obetuje svoje emócie, túžby, potreby a usiluje sa byť naďalej tým rozumným, bezproblémovým (nemajúcim nárok na problémy a ich zdieľanie s rodičmi) a voči rodičom i súrodencom empatickým stvorením. Do krajnosti. Obetuje nielen seba, ale aj svoje detstvo.

Dospievajúce dieťa je potrebné prinavracať z krajných predstáv o sebe samom a z rôznych sebaurčení späť do stredu, pretože toto búrlivé obdobie ho bude často vychyľovať do oblastí, ktoré by sme v dospelosti nazvali poruchami, perverzitami či úchylkami a ono sa cez to nemôže začať určovať, považovať to za definitívu - ani v sexualite. Pomyselný stred nie je norma podľa rodiny či spoločnosti, ale možnosť dozrieť v slobode pri akomsi "neutrálne;" dať si čas neľpením na iných, často vážnych, ťažkých "dospeláckych" myšlienkach, predstavách a problémoch.

Okrem toho, že pred dieťaťom potrebujeme pravidelne otvárať množstvo citlivých tém podľa veku, aktuálnych potrieb, impulzov, ktorým je dieťa vystavené a už je na ne aj vnímavé, nemá to byť násilné, vedené formou výsluchu, moralizovania, nemáme chcieť dostávať odpovede v nevhodnom čase či nevhodnej situácii a potrebujeme si uvedomiť, že dospievajúce dieťa už má právo na svoje súkromie a formovanie vlastných názorov.

Čo môže urobiť rodič rovnakého pohlavia, ak jeho pubertálne dieťa má črty správania, neverbálnej komunikácie či záľuby typickejšie pre pohlavie opačné? Toto samo o sebe nie je problém, niečo, čo treba meniť, pokiaľ je vzťah s rodičom rovnakého pohlavia kvalitný, nezanedbaný. Vždy je ale dobré pokúsiť sa o ešte hlbšie prehĺbenie daného vzťahu a motivovať syna aj do mužských praktických činností, osvojovania si zručností, viesť k takému športu či pohybu, ktorý je pre dieťa prijateľný (možno začať sa niečomu venovať sám a syna do toho pozvať), hľadať v činnostiach kompromisy (teda vždy mu ponechať aj pre muža možno netypické záujmy). To isté platí pre dcéru, s ktorou sa mama usiluje mať kvalitnejší - hlavne emocionálne hlbší vzťah (nestačí vysielať niečo neurčité, neutrálne, dcéra potrebuje jasne cítiť lásku a prijatie, byť naplnená pozitívnymi emóciami a zážitkami vo vzťahu), vedie ju k prijímaniu a uznávaniu mužov aj cez vlastný príklad (aby necítila k mužom odpor, nepriateľstvo voči nim, pohŕdanie nimi) - k vedomiu toho, že existujú muži, ktorí stoja za našu pozornosť, lásku, možnosť vzájomného dopĺňania sa v úcte a rešpekte, ako aj k prijímaniu jej rozvíjajúcej sa ženskosti, pozitívnemu vzťahu k materstvu ako takému a osvojovaniu si praktických činností a rolí ženy.

Adolescencia a dospelosť

Na začiatku adolescencie k dieťaťu pristupujeme ako k dieťaťu v puberte. Na konci adolescencie je z dieťaťa fyzicky dospelý človek, na ktorého neplatí výchova trestom, ale pomáha mu usmerňovanie sprevádzaním, delením sa rodiča o skúsenosť, z ktorej pre dieťa plynie ponaučenie (nechajme ho, nech o ponaučení premýšľa samo, nevnucujme mu ho).

V adolescencii sa ako rodičia v praxi o homosexualite dieťaťa dozvedáme častejšie v porovnaní s minulosťou, ale stále nie dosť často, ako by to predpokladala vyspelá doba. Väčšinou svoju homosexualitu dieťa oznámi rodičom v čase, keď už nezvláda vnútorný tlak alebo i tlak rodičov. Je už pár rokov dospelé a našlo si partnera, schyľuje sa k tomu, samo so sebou sa veľmi trápi a viac o tom nedokáže mlčať, prípadne ho sužuje prístup rodičov k nemu, falošné predstavy rodičov o ňom alebo o homosexualite vo všeobecnosti. Čo je alarmujúce, väčšina už dospelých detí má stále strach oznámiť svoju homosexualitu rodičom. A pritom už koncom adolescencie homosexuálne tendencie dieťaťa sú s vysokou pravdepodobnosťou sexualitou, ktorá ho bude sprevádzať celý život a otvorením sa tomu, kto ho pozná celý život, by si ušetrilo toľko rán a zbytočných odbočiek na ceste náročného uvedomovania si svojho skutočného JA a jeho prijímania.

Rodičia bez náboženského vyznania alebo nepraktizujúci kresťania sa potrebujú "len" naučiť ubrať zo svojich nárokov na dokonalosť dieťaťa vo všetkom, zbaviť sa predsudkov a obrniť sa pred prílišnou zvedavosťou príbuzných, neprajnosťou okolia. No a potom si zvyknúť na to, že pri dcére nebudú mať zaťa a pri synovi nevestu.

Rodiny s praktizujúcim náboženstvom to majú zložitejšie. Avšak tieto deti vlastne sú odmalička zvyknuté na to, že nerobia všetko, čo robiť bolo pre okolitý svet celkom normálne. Z pohľadu detí z kresťanských rodín je normálne to, čo robia ony. Je zaujímavé, že hoci s praktizovaným kresťanstvom sú spojené viaceré "obmedzenia" (prispievajúce k osobnostnému rastu), najviac nám prekážajú tie pri homosexualite, ktoré považujeme za atentát na dušu a jej túžbu milovať a byť milovaná i s telom. Z pohľadu sveta ide o príkaz nedostatočne empatickej cirkvi, ktorá chce ľudí ovládať. Z pohľadu kresťana ide o pozvanie Otca, ktorý vie prečo a ktorý dáva potrebnú silu i slobodu. On ako tvorca prirodzeného poriadku sveta pozná každú príčinu čohokoľvek, čo sa z neho vymyká. Jeho slová nemôžu ubližovať. Môžu len uzdravovať dušu a napĺňať ju hodnotným obsahom. Tým môže byť priateľstvo vycibrené v kráse, láske a napĺňaní potrieb do neštandardného maxima.

Láska je najvernejší obraz Boha a jeho najautentickejší odraz, ktorý nemožno zaškatuľkovať ani ohraničiť. Potrebujeme ju však nechať láskou; nevtláčať jej svoje podoby a predstavy o láske. Nevieme opísať jej krásu, zmeniť jej pôvod, tajomnosť a nedefinovateľnosť. Láska sú nedotknuté krídla motýľa, ktoré sú tak nádherné, až sa ich chceme zmocniť. A tak ako krídla vtedy stratia svoj lesk i farbu a prestanú lietať, tak i láska prestane byť skutočnou láskou, ktorá naplní a premení všetko, kam padne, vzklíči a prekvitá.

Dieťa a rodič majú tendenciu si homosexualitu zracionalizovať alebo ju potlačiť pod vplyvom náboženstva, strachu a predsudkov. Kto veľmi chce hľadať príčiny homosexuality, nemusí byť dostatočne zrelý na to, aby sa nimi začal zaoberať v adolescencii. Môže to poznačiť vzťah adolescenta k sebe, k rodičom, vzťah rodiča k sebe i vzťah rodičov navzájom (obviňovanie seba alebo toho druhého). Dieťa nie je schopné takéto súvislosti vidieť alebo ich spracovať bez ujmy na duševnom zdraví. Potrebuje čas na to, aby ako vnútorne zrelé začalo disponovať schopnosťou vedieť spracovať tak náročnú informáciu a vedieť ju rodičom správne vyjadriť či dokonca ich smerovať preč od deštruktívnych myšlienok a prístupov k sebe i k nemu. Je možné, že príčiny rodičia ani dieťa nenájdu nikdy. Tie napokon nemajú byť cieľom života, iba prostriedkom k sebapoznaniu. A seba poznávame nie preto, aby sme ubližovali sebe alebo ničili svoje vzťahy. Ak už nie som schopný poznávať seba cez minulosť, úplne stačí poznávať seba cez prítomnosť a pre budúcnosť a pracovať na sebe vrátane svojej roly - žena/muž. Biologicky zdravý muž s prekypujúcou ženskou zložkou a biologicky zdravá žena s prekypujúcou mužskou zložkou nemusia zvládať samého seba a dokázať budovať zdravé vzťahy s oboma pohlaviami.

V úvode článku som spomínal, že dieťa z kresťanskej rodiny i dieťa z ateistickej rodiny či rodiny nepraktizujúcich kresťanov potrebuje nebyť rodičmi ranené. To znamená, že jedno i druhé potrebuje od rodičov zažiť pocit prijatia, dôvery a plnej slobody v rozhodnutiach.

Takmer dospelé a dospelé dieťa sa nepotrebuje s rodičmi hádať o tom, kto má pravdu. Potrebuje cítiť slobodu, lebo ono už bolo v tej pravde (niekedy "pravde") vychovávané a nepotrebuje zažívať jej zdôrazňovanie ani pripomínanie. To by už zaváňalo nátlakom a ktorý adolescent či dospelý jedinec chce konať pod tlakom?

"S mamou som vtedy chcel viesť rozhovory dvoch rovnocenných priateľov, a to tak, že bude chcieť poznať moju bolesť, moje dilemy, ale nebude ich podceňovať ani z nich robiť haló nahodením mučeníckej pózy, Sodomu a Gomoru, nebude ich brať osobne... a hlavne, nebude chcieť mať silou-mocou pravdu ani odpovede na všetko... Možno keby mi povedala: ,Môžeš mať partnera, ale ty sám sa rozhodni, či ho chceš mať, skúmaj, ako to vidí Boh...,' bolo by to iné. Zažil by som pri nej skutočnú slobodu, možno prvýkrát v živote. Lebo mať požiadavky, a pritom nevidieť moju obetu, bolestivé hľadanie, nachádzanie?! Už len to, ak niekomu chýba priateľ ako brat, nie partner ako manžel, je v našej spoločnosti takmer nereálne naplniť. Áno, nemusí oceniť moje víťazstvá, precítiť moje boje a chápať moje prehry - vlastne nič nemusí, ale potom nemôže niečo produkovať zo seba smerom ku mne v rámci témy a mať nejaké požiadavky. Vlastne ona už nemôže mať žiadne požiadavky. Ničí ma jej ľútosť a pohľad na mňa ako na slabého, potrebujúceho pomoc či záchranu alebo idúceho zlou cestou, zlou cestou podľa nej. Mám čo robiť, aby som bojoval s jej hlasom vo mne a stal sa autentickejším a slobodnejším mužom. Ona už môže len prijať alebo neprijať moje rozhodnutia." Matias (26)

Čo ale môže urobiť mladý človek, ktorý sa ocitol sám vo svete a ktorý bol zvyknutý mať v sebe niečí hlas? Hrozí riziko, že hlas rodiča nahradí iným hlasom. Zvyčajne je to hlas, ktorý dáva väčšiu slobodu - hlas LGBT vodcu, terapeuta, partnera... A hoci by to nebol hlas kĺžuci po povrchu a poskytujúci bezpečie v bubline falošnej identity, nie je to on sám. Potrebuje nájsť samého seba, vyzrieť sám v sebe, nechať si dobré základy, zbúrať nie dobré pre neho a postaviť seba na nových. On už teraz má v sebe odpovede, potrebuje len čas na to, aby ich vedel naplniť. Tam už nemôže byť smerodajný hlas mamy, hlas LGBT vodcu, hlas terapeuta, hlas partnera, hlas Jána Poľu..., ale jeho autentický hlas pod vplyvom osobných skúseností a zmien cez perspektívu času a otvorenie sa sebe i svetu. Spomínané vnútorné hlasy, ktoré sú v skutočnosti hlasmi iných, môžu byť fajn, ale ide len o poradné hlasy, dokopy často vytvárajúce chaotickú spleť individuálnych pohľadov vplyvom zaujatosti či obmedzeného poznania. Projektantom svojej životnej stavby som odteraz ja sám a nesiem plnú zodpovednosť za všetky rozhodnutia i vnútorné nastavenie, ktoré ma môže rovnako vystreliť k hviezdam, ako aj stiahnuť do temnoty.

Zásady komunikácie – záverečné zhrnutie

Pred tým, ako sa rodič pustí do vylepšovania komunikácie v rodine, je potrebné si urobiť poriadok v sebe v rámci sebareflexie, zdravej sebakritiky, zhodnotiť, čo si priniesol v "batôžteku" zo svojej vlastnej rodiny, čo mu v ním založenej rodine napriek jeho snahe konať inak/správne nevyšlo. Zahrnie do toho aj záležitosti, ktorých sa dopustil nechtiac. Napríklad matka mohla byť voči dieťaťu hyperkritická, intruzívna, čím nechtiac viedla svoje dieťa k neustálemu spochybňovaniu samého seba, perfekcionizmu, vnútornej neslobode, strachu atď. Otec mohol byť dieťaťu emocionálne nedostupný, vzdialený, nevytvoril si s dieťaťom osobný priateľský, hlboký vzťah, čím nechtiac naštrbil identitu dieťaťa, skomplikoval jeho vzťahy a pod. Obaja rodičia za to nemôžu viniť okolnosti či iného človeka. Je to ich osobná zodpovednosť. Nastavovanie si zrkadla bolí, ale stáva sa jedinou cestou von z klamlivého presvedčenia, že ja ako rodič potrebujem vychovávať iných tak, že budem prehliadať, maskovať osobné zlyhanie, vyhnem sa sebavýchove a nebudem sa dieťaťu ospravedlňovať za niečo, čo som urobiť nechcel. Ďalej má nasledovať vstúpenie do procesu odpustenia sebe a chýb, ktorých som sa ako partner a rodič chtiac-nechtiac dopustil, nakoľko už nezmením ich negatívny dopad na moje dieťa a sťažka na partnera. Mnohé už zmeniť neviem a to je ďalšia rana pre rodiča po precitnutí, že sa musí naučiť žiť s následkami toho, čo nezvládol a byť k sebe láskavý. Môže sa už len pokúsiť zmenou seba zlepšiť komunikáciu a skvalitniť vzťahy v prítomnosti a budúcnosti bez veľkých očakávaní, nie násilne až agresívne naprávať následky, naliehavo sa dožadovať zmeny v prítomnosti pri vnútornom obraze formovanom minulosťou a jeho pričinením.

Komunikácia jasná a zrozumiteľná, dávajúca priestor na to, aby sa dieťa otváralo rodine i sebe, aby chcelo dospievať, tešilo sa na očakávané zmeny a prácu na sebe, prijímalo seba také, aké je, rozvíjalo svoje talenty, dotvárajúca výchovné formovanie skutkami, názornými ukážkami jednotlivých vzorcov správania, ktoré si dieťa zvnútorní. Dôležité je vyhýbať sa slovám a správaniu, ktoré v dieťaťu vyvolávajú pocit neistoty, chaos a spôsobujú mu stres napr. v podobe náročných vnútorných konfliktov alebo riešením konfliktov v rodine, do ktorých je vťahované. Nerozumie týmto konfliktom, miluje oboch rodičov rovnako, spracovávať a riešiť konflikty dospelých je pre neho vyčerpávajúce, môže seba označiť za vinníka (ako príčina konfliktu alebo neschopný zmierovateľ rodičov, riešiteľ konfliktu), hanbiť sa pred inými za správanie rodičov atď. Nekomunikujme s dieťaťom v náznakoch, nevysielajme neurčité alebo negatívne signály smerom k jeho identite, lebo tie môže vnímavá duša dieťaťa interpretovať ako prejav toho, že je navyše, že lezie na nervy, že nie je dosť dobré, že je hlúpe, že je zlé, že je "pokazené, že je nešikovné, že je neschopné na mnohé veci, že je iné v negatívnom zmysle. Hodnotíme skutky ako dobré alebo zlé, nie dieťa ako celok. A nikdy jeden rodič negatívne nehodnotí druhého rodiča pred dieťaťom. Je zaujímavé, že ak negatívne vnímame partnera rovnakého pohlavia, aké má dieťa, dieťa v batolivom a predškolskom veku najprv cíti diskomfort vo svojom pohlaví a potom tento pohľad dokáže vztiahnuť na seba a na ostatných príslušníkov daného pohlavia sa dívať cez perspektívu opačného pohlavia (napr. agresivita je zlá = muži si neosvojili dobrý model) v kontraste so svojimi túžbami (napr. po naplnení svojej mužskosti = muž je sexy, ak drží svoje slovo, bojuje, ukazuje svoju silu a vyhráva). Preto je nesmierne dôležité uvedomiť si to, aký model rodiny dieťaťu prezentujeme a aký pohľad na obe pohlavia správaním sa k sebe navzájom, k nemu, k iným súrodencom a členom rodiny ponúkame. Nezažité, nezvnútornené črty potom priťahujú, napriek tomu, že ide o rovnaké pohlavie, ich nositeľom je každý v danom pohlaví, ale ich vyjadrovanie nie je pre muža so zvnútornenými ženskými prvkami správania a myslenia (pre ženu so zvnútornenými mužskými prvkami správania a myslenia) prirodzené.

Komunikácia v slobode na strane dieťaťa predpokladajúca uvedomelosť, informovanosť a sebakontrolu na strane rodiča. Dieťa má mať pocit, že môže povedať, vyjadriť čokoľvek. Rodič sa potrebuje predsa len viac kontrolovať smerom k dieťaťu, nakoľko ho dokáže raniť. Aby dieťa mohlo pred rodičom vyjadriť čokoľvek, potrebuje mať pripraveného a informovaného rodiča, ktorý si vie pravidelne nájsť čas pre dieťa a byť "samé ucho." Iba vzdelaný rodič (nemyslím tým titulovaný rodič, ale rodič, ktorý sa chce vzdelávať aj sám, pracovať na sebe i svojom rodičovstve) vie, či to, čo dieťa vyjadruje a prežíva je typické vzhľadom na vek, osobnosť a temperament dieťaťa, alebo tomu potrebuje venovať zvýšenú pozornosť, pretože dieťa vysiela signály, že niečo nie je v poriadku, niečo je potrebné zmeniť v rodinnej dynamike či vo vzťahu k nemu. Čím je dieťa mladšie, tým viac si rodič potrebuje všímať neverbálnu komunikáciu dieťaťa. Pri dospievajúcim dieťati je občas užitočné vedieť "čítať medzi riadkami," nakoľko to, čo rozpráva a ako sa správa nemusí byť v súlade s tým, čo prežíva.

Komunikácia v úprimnosti a pravde, ku ktorým vedieme dieťa i seba ako rodiča. Vyjadrovanie toho, čo dieťa naozaj cíti a čo urobilo bez neprekonateľného strachu, mučivého pocitu viny či hanby, čo núti klamať alebo mlčať a potláčať v sebe všetko nežiaduce, nezapadajúce do modelu dobrého dieťaťa či dobrej rodiny.

Komunikácia v správnom čase na vhodnom mieste, po vnútornej pripravenosti zúčastnených strán. Dialóg po opadnutí emócií na oboch stranách a ak sa napätie zredukuje, vrátiť sa k problému s chladnejšou hlavou, nenechať visieť vo vzduchu nevypovedané, nenechať toho druhého domýšľať si. Dieťa v adolescencii viesť k tomu, aby sa na vec už samo pozeralo aj z iného uhla pohľadu a nepovažovalo iné pohľady automaticky za niečo zlé, za neprajnosť, trest, obmedzenosť atď. Pubescentove emócie je dobré prebrať čo najskôr, ako aj neštandardné správanie, ale pokojne; pokúsiť sa najprv vypočuť, zistiť dôvod a zistený dôvod nebagatelizovať, nezosmiešňovať. Nevyslovovať svoj postoj radikálne ani v návale zlosti. Pokúsiť sa odôvodniť ho, odpútavať pozornosť od nežiaduceho zameraním pozornosti na žiaduce, o kompromisy, hoci stále majú platiť v rodine pravidlá, po porušení ktorých príde adekvátny trest. Adolescent by už mal poučenie pre seba vydedukovať sám, vyvodiť zodpovednosť, zjednať nápravu. Pubescent je impulzívny a svoju afektivitu vyjadruje aj neverbálne intenzívnejšie ako adolescent, ktorý svoju nespokojnosť alebo trápenie prežíva diskrétnejšie - je schopný reagovať tak, ako to žiada rodič, ale vo vnútri sa hromadí zlosť, smútok, krivda. V oboch prípadoch platí, že čím väčší rozpor bude medzi slovami a skutkami rodiča, tým viac si dieťa bude stáť za svojou pravdou. Bude si vedomé toho, že pravda rodiča je prchavá a neplatí pre každého rovnako. Bude si želať byť čím skôr dospelé, aby aj ono už mohlo porušovať pravidlá, klamať, nevyvodzovať zodpovednosť a žiť si svoj život i život podľa autorít, ktoré si vyberie samo. O vážnych témach sa rozprávame v súkromí, učíme sa dokázať odložiť rozhovor na neskôr, ak tu a teraz nie je vhodné vymieňať si názory či napomínať. Po ťažkom emocionálnom vypätí (napr. vážny problém, ktoré dieťa spôsobilo) je dobré odložiť vážny rozhovor na neskôr (nakoľko príde ďalšia dávka emócií a "vstupovania do svedomia").

Prispôsobovať komunikáciu veku a vekom pozvoľna meniť obraz rodiča v očiach dieťaťa uberaním z autoritatívnosti a pridávaním k priateľskosti. No nikdy sa nesmie stať, že rodič prestane byť pre dieťa autoritou úplne. Každý vzťah rodič - dieťa potrebuje raz dospieť do bodu, v ktorom bude dieťa rovnocennou bytosťou čo do slova i váhou skutku. Dieťa je každým rokom o niečo bližšie k dospelosti a taká má byť aj komunikácia rodičov a iných členov rodiny s ním. A hoci v nej nie raz napomíname, karháme a v neskoršom veku smerujeme, naša verbálna i neverbálna komunikácia potrebuje byť naplnená láskou, prijatím a záujmom, a to tak, že ich dieťa opakovane pocíti a cez to si potvrdí nielen našu lásku, ale i svoju hodnotu.

Komunikácia zohľadňujúca individuálne i pohlavné rozdiely. Komunikácia medzi otcom a synom, matkou a synom, otcom a dcérou, matkou a dcérou je iná napriek rovnakému prístupu oboch rodičov, rovnakým požiadavkám a jednotnej výchove. Dieťa nemá považovať otcovo ráznejšie, náročnejšie, pragmatickejšie, priamočiarejšie až drsnejšie ladenie verbálnej i neverbálnej komunikácie za nepriateľstvo v porovnaní s emocionálnejším, objímajúcejším, nenáročnejším a ohľaduplnejším komunikačným pôsobením matky. Jedine takto sa dieťa naučí napr. rovnováhe medzi vyžadovaním pochopenia a vyvodzovaním zodpovednosti. Takisto sa naučí posudzovať závažnosť problému, to, aký priestor zaberie v jeho duši, koľko času a síl mu "ukradne" zaoberanie sa ním a ako úspešne ho vyrieši. Môže potrvať istý čas, môže si to vyžadovať rozhovor iniciovaný rodičmi, kým sa pubescent alebo adolescent naučí udržať v sebe prístup otca a matky v zdravej rovnováhe a ani jeden nezačne považovať za nevýhodný, oslabujúci či zraňujúci. Matka napríklad môže disponovať väčšou toleranciou k chaosu, otec môže striktne vyžadovať poriadok. Dieťa sa môže naučiť urobiť si nielen v izbe, ale aj v sebe poriadok čo najskôr, ako to bude možné a hlavne si ho bude chcieť urobiť. Navyše, syn s otcom komunikuje cez spoločne strávený čas pri práci či dobrodružstvom na výlete, teda ukážkou typických vlastností a praktických zručností muža, ich skúšaním, možnosťou poznávať otca a svet iných mužov cez spoločné zážitky. Keďže muži komunikujú inak ako ženy, kladú dôraz na samostatnosť, sebarealizáciu, overovanie svojich síl, schopností, výsledky, je dôležité, aby sa syn motal okolo otca pri práci čo najskôr, ako to je možné, hoci si uvedomujem, že otca to spomaľuje, núti ho "mať oči na stopkách," ale aj tá hodinka denne s otcom pri práci pre syna znamená veľa. Matka so synom verbálne komunikuje viac a vedie ho k tolerancii, vyjadrovaniu svojich emócií a rešpektovaniu emócií a rozhodnutí iných ľudí.

Komunikácia povznášajúca krehkú dušu, nie ju zneisťujúca, znevažujúca. Pubescent je v sebe často stratený a má pocit, že mu nikto nerozumie. Hľadá sám seba, bojuje s novými výzvami, neúspešne sa pasuje s novým a často neuchopiteľným, čo rodič často interpretuje ako neposlušnosť, vzdor. Potrebuje viac prijatia, dôvery, priestoru a stability, ktoré majú poskytovať rodičia. Takisto je potrebné nešetriť s oceňovaním aj maličkostí, povzbudzovaním do lepších zajtrajškov a pribrzdiť s kritikou. Stále potrebuje pomoc pri zvládaní vnútorných i vonkajších konfliktov, ale už má byť vedený aj k tomu, aby sa o túto pomoc nebál či nezdráhal požiadať. Cení sa nielen výsledok, ale aj snaha či ochota. Dieťa napríklad nevie posúdiť následky pornografie či skorého sexuálneho experimentovania. A je umením dieťaťu niečo zakázať bez toho, aby sme mu to podali ako niečo zlé (myslím sexualitu ako takú, potrebu objavovať i vyjadrovať sexuálny pud). Prevenciou osvojenia si čohokoľvek nevhodného, škodlivého dieťaťom má byť častá komunikácia s nevyhýbavými odpoveďami. Pokiaľ rodič niečo nevie, lepšie ako mudrovať či zahrať do "out-u" je povedať pravdu s vyjadrením ochoty vyhľadať si informácie dodatočne a potom sa k téme znovu vrátiť. Rodič nemá dieťa zavádzať, nemá ho strašiť ani mu klamať, aby zmenilo svoj zvyk či zlozvyk alebo aby neurobilo to, čo ho láka urobiť. K tomu patrí aj vedieť odhadnúť, ktoré chyby dieťa nechať urobiť a ktoré by ho mohli nenávratne stáť šťastie, zdravie či život. Rodič má byť predvídavý, starostlivý aj o dušu, primerane zvedavý a opäť aj vzdelaný, aby si všímal indície, získaval informácie vhodným spôsobom, vedel posúdiť, čo môže dieťa v danom veku lákať, s čím môže bojovať alebo mať problém.

Komunikácia otvorená a rešpektujúca – poskytujúca priestor na vlastné slobodné rozhodnutie dospelého dieťaťa s rešpektovaním rozhodnutia, ktoré sa mne ako rodičovi nemusí páčiť. Ak rodič niečo nezvláda vo vzťahu k dieťaťu, je to jeho problém, nie problém dieťaťa. A tým pádom sa napríklad potrebuje učiť pracovať so svojou impulzivitou, svojimi predsudkami..., chápať alebo aspoň rešpektovať aktuálne nepochopiteľné, hľadať odpovede pri odborníkoch a pod. V prípade, že dieťaťu dávam podmienky, pri ktorých ho prijmem alebo budem milovať, manipulujem človekom, ktorého chcem pretvoriť podľa svojich predstáv, zneužívajúc city, ktoré voči mne tento človek prechováva; teda uväzňujem ho v toxickom vzťahu, robím ho neslobodným a nešťastným, často neschopným sa z toho vymaniť.