Prečo je psychoterapia na Slovensku nedostupná?

Stále viac ľudí potrebuje, ale aj sonduje ponuku psychoterapie v okolí. Problém je, že pre väčšinu z nich je reálne navštevovanie psychoterapeuta nedostupné tak geograficky, ako aj finančne.

Prečo je tomu tak?

• Psychoterapeutický výcvik trvá roky (aj 6 rokov) a nie je najlacnejší. Vzniká tak problém nedostatku certifikovaných psychoterapeutov a potreba rýchleho návratu investícií cez priame platby od klientov. Pre mnohých psychológov a psychiatrov je vstupovať do výcviku neatraktívne (myšlienka, že vstúpim do niečoho, čo ma bude stáť veľa času, peňazí, energie, cestovania... a čo navyše ani len nemusím úspešne ukončiť... nie je pozitívne motivujúca) a často v okolí nedostupné.
• Aktívne počúvať, vnímať klienta približne jednu hodinu a profesionálne (terapeuticky) na neho pôsobiť, reagovať, odpovedať..., nie je jednoduché, resp. je to extrémne mentálne a niekedy aj emocionálne náročné. Stačí pár klientov denne (a často klienti s minimálnou spoluprácou, absenciou vlastnej motivácie a disciplinovanosti) a terapeut je už pre ďalšie terapeutické stretnutia nepoužiteľný. Preto volí zásadu – "menej je viac." A to menej následne aj stojí viac.
• Zdravotné poisťovne preplatia pacientovi (s psychiatrickou diagnózou) 25 individuálnych terapeutických sedení. Je to síce dosť, ale za cenu, ktorú keď vynásobíme maximálnym denným počtom pacientov pri podmienke sedieť s pacientom minimálne 45 minút a pri dodržiavaní zásad osobnej psychohygieny terapeuta, nie je možné z toho financovať ani len prevádzkové náklady ambulancie, nie to ešte na tom zarobiť.
• Psychoterapeutických smerov je mnoho, no dostupnosť niektorých z nich je mizivá. Človek si teda nemôže vyberať a je rád, keď ho vezme do terapie hocikto s voľným termínom, bežne aj o 3 mesiace. Z toho vyplýva takmer nemožný výber podľa osobnostných a profesionálnych kvalít terapeuta, podľa urgencie ani typu terapie.

Na Slovensku tak vstupujeme do začarovaného kruhu, v ktorom psychiatri a psychológovia bez psychoterapeutického výcviku odmietajú vstupovať do psychoterapeutického výcviku, ale aj vykonávať aspoň intuitívnu (aktívne počúvanie, ochota, dostupnosť sprevádzať), keď už nie racionálnu podpornú psychoterapiu z časových, finančných dôvodov, nedostatočnej kvalifikácie a absencie skúseností... a tí, ktorí (aspoň nejaký) výcvik majú sú pre väčšinu záujemcov časovo, finančne a geograficky nedostupní.

Riešenie si bude v budúcnosti vyžadovať systémové komplexné zmeny, ale už teraz je možné nebáť sa s pacientmi komunikovať toľko, koľko dovoľujú časové možnosti psychiatria. A pokiaľ má priestor na vykonávanie skupinových stretnutí, je to predsa len časovo výhodnejšie pre odborníka a finančne nenáročnejšie pre pacienta/klienta.

Rozumiem tomu, že dnes stúpajú nároky na kvalifikáciu odborníkov, no z vlastných skúseností viem, že terapeut musí sadnúť pacientovi/klientovi aj ľudsky a väčšina pacientov je rada, že vôbec sa im niekto venuje a dokáže im ponúknuť prijateľnejší termín. Psychiater pritom môže byť optimálnou voľbou, nakoľko si dokáže sám manažovať pacienta farmakologicky aj psychoterapeuticky a nie je potrebné ešte popri tom navštevovať psychológa. Nejakú, hoci len minimálnu rezervu môžu tvoriť psychológovia a psychiatri poskytujúci ústavnú, nie ambulantnú zdravotnú starostlivosť, ktorí pri ochote a zastupiteľnosti na krátky čas si sporadicky môžu vyčleňovať priestor aj na rozhovory s ambulantnými pacientmi, hoci prednostne sa venujú hospitalizovaným pacientom.