Sladký obal či trpké jadro? Sexualita je viac, ako si myslíme...

V poslednom čase vnímam na internete sladké romantické fotky ľudí rovnakého pohlavia, ktoré ma majú upozorniť, že pri tejto problematike sa už do hĺbky nejde, lebo nič nemá kaziť ten dojem sladkosti a nevinnosti s pachuťou krivdy. Čo je ale homosexualita naozaj?

Prečo je dôležité vedieť, ako vzniká homosexualita?

Myslím si, že ak za niečo bojujeme a často to skloňujeme v spoločnosti, mali by sme to dobre poznať. Vnášať do diskusií o homosexualite triezvosť a pestrosť názorov vyjadrených so všetkou úctou k dotknutým môže byť len obohacujúce, ale najviac zo všetkého treba dobre poznať seba, lebo nie médiá si odžijú niečiu homosexualitu, to on sám so sebou sa potrebuje naučiť žiť. Samozrejme, médiá mu to poznávanie seba môžu sťažiť povrchným pohľadom podnecujúcim k razantnému odmietnutiu iného názoru až k nenávisti k jeho predkladateľovi, ale, to je, zrejme, pri tejto problematike ich prácou.

Vyrovnať sa so svojou minulosťou bude v tomto prípade oveľa náročnejšie, ako prijať svoju homosexualitu, neodkláňať pozornosť na intolerantnú spoločnosť, na dôvody neuskutočneného coming out-u atď. Ale je to výzva, ktorá človeka nakoniec posunie k lepším zajtrajškom.

Čo vlastne formuje homosexualitu človeka?

V podstate každý prejav vieme prisúdiť nejakým prenatálnym biologickým - imunologickým či epigenetickým faktorom. Z môjho pohľadu sú to teórie, ktoré nevieme dokázať a aplikovať na všetkých homosexuálov, ale zato sa dobre počúvajú.

Asi je dôležité si uvedomiť, že otázka stojí inak - Čo formuje sexualitu človeka? Ak povieme, že je to iba niečo telesné, nesúvisiace s dušou, tak to pravda nie je. A ak už povieme, že je to niečo, na prejave čoho sa významne podieľa psychika človeka s celou jeho osobnou históriou (najmä nesexuálnou), sme veľmi blízko pravde. Sexualitu človeka nemôžeme násilne oddeľovať od jeho identity a osobnosti s celým jej vývinom, vzťahovými skúsenosťami, emocionálnymi zážitkami s obomi blízkymi, či skôr výchovne pôsobiacimi pohlaviami. Otázne je, čo urobíme s výsledkami kvalitnej psychoanalýzy alebo aspoň dokonalého sebapoznania. Tu sa opäť vraciam k časti odpovedi na prvú otázku - "Vyrovnať sa so svojou minulosťou bude v tomto prípade oveľa náročnejšie, ako prijať svoju homosexualitu..."

Zrejme je to na každom z nás, čo s výsledkami o sebe samých urobíme - preto je nesmierne dôležité, aby sme v spoločnosti pri homosexualite nič nezovšeobecňovali a rešpektovali rozhodnutie človeka pristupovať k nej takým či onakým spôsobom.

Je sexualita a sexuálne správanie to isté?

Nie je. Vývin sexuality má svoje zákonitosti, ale existujú ľudia, ktorí niekedy na prvý pohľad a inokedy skutočne sa zdajú byť výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo a správajú sa napriek rozdielnej minulosti rovnako alebo napriek podobnej minulosti odlišne ako väčšina pri danej kvalite sexuality. K tomu pridajme napríklad poruchu osobnosti alebo iné špecifikum v psychike človeka a zrazu ani v sexuálnom správaní nič nie je také, ako by podľa odbornej literatúry či názorov odborníkov malo byť.

Sexuálna orientácia sa vyprofiluje aj bez sexuálnej skúsenosti. Deti nechránime pred homosexualitou, ale snažíme sa im nekradnúť a nesexualizovať detstvo viac, ako je nevyhnutné, nekomplikovať ich prežívanie, budúce vzťahy a neznásobovať vnútorný zmätok. 

Je sexuálna orientácia prítomná aj u zvierat?

Pri zvieratách je prítomné sexuálne správanie podobné tomu ľudskému v sexuálnom akte, ale inak s komplexnou ľudskou sexualitou nemá nič spoločné.

Som rád, že dnes sa začína viac hovoriť o tom, čím všetkým je v skutočnosti pudové správanie zvierat, ktoré sa podobá na ľudskú homosexualitu.

Homosexualite podobné správanie zvieraťa nie je pudom, nie je fixované v genóme a odovzdávané potomkom. A tak ani pokus o párenie sa s rovnakým pohlavím v prírode nie je štandard. V prírode nemusí ísť o pokus o párenie, ale aj o niečo iné, čo v žiadnom prípade nie je erotická náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Ide o aktivitu, ktorou sa sleduje reprodukčný alebo iný nereprodukčný cieľ než tvoriť (do)životný pár. Podobnosť so sexuálnymi aktivitami ľudí je skôr náhodná, viac-menej v samotnom pohlavnom akte, inak majú tieto aktivity iný pôvod, charakter a cieľ.

Pudovým správaním podobajúcim sa na ľudskú homosexualitu môže byť rozmnožovací pud aktivovaný pri náhodnom objekte, rodičovský pud ženúci do aliancie, hravé, ritualizované správanie, vákuový dej...

Prečo nemožno hovoriť o sexualite pri zvieratách? Lebo sexualita je okrem iného tiež erotická a emocionálna príťažlivosť. Je v nej obsiahnutá aj osobnosť človeka s jej myslením, hodnotami, presvedčením, vzťahmi, intimitou, identitou, skúsenosťami, túžbami, ktoré môžu byť vyjadrením množstva iných duševných aspektov, nielen splynúť s niekým sexuálne, uhasiť rozmnožovací pud.

Pri akomkoľvek atypickom správaní zvieraťa, čo pri dvoch pudovo teritoriálnych druhoch a teda rivaloch bezpochyby je, sa musí posudzovať:

• zdravotný stav zvieraťa
• podmienky, prostredie chovu
• či je dané správanie dlhodobé a opakuje sa aj po zmene prostredia alebo situácie (napr. počet samíc sa začne približovať počtu samcov)
• a tiež je potrebné poznať etológiu druhu a zvažovať iné možné príčiny správania podobného ľudskej homosexualite (napr. aliancia samíc, hra, napodobňovanie, evolučná stratégia...)

Pri fylogeneticky nižších druhoch živočíchov je cieľom aktivity, ktorú my vnímame ako sexuálnu, či už nám pripomína alebo nepripomína ľudskú homosexualitu, rozmnožovať sa alebo vychovať potomstvo, prípadne o stratégiu, ktorá pomáha prežiť jedincovi alebo jeho potomkom.

Pri cicavcoch je rozmnožovací pud realizovaný mimo aktu s opačným pohlavím väčšinou aktivovaný náhodne pri čomkoľvek inom "hormonálnou búrkou" v období párenia alebo z rôznych iných príčin, najčastejšie v zajatí, feromónmi, pri neurologickom či hormonálnom defekte, ako súčasť sociálneho správania a posilnenia vzťahov v hierarchii skupiny (šimpanzy), výsledok pravdepodobnej schopnosti zvieraťa pociťovať orgazmus, hrať sa (delfíny) a i. Za normálnych okolností a mimo sociálnych skupín je cudzí samec rivalom, takže zvlášť pri cicavcoch potrebujeme pátrať po iných príčinách atypického správania, ako sú ľudské črty správania a sexuality. Za normálnych okolností zvieratá nestrácajú záujem páriť sa s opačným pohlavím, hoci ich niektoré aktivity pôsobia ako homosexuálne.

Keď si to zhrnieme, vieme, že ľudskej homosexualite podobné správanie zvierat nie je homosexuálne správanie v pravom zmysle slova, ale je vyjadrením iných inštinktov, správania, evolučných stratégií alebo aj zdravotného stavu či správania ovplyvneného prostredím.

Čo sa týka človeka, pri ňom sú erotická atraktivita so sexuálnym správaním do určitej miery ovplyvnené geneticky, hormonálne, ale nakoľko je sexualita človeka veľmi komplexná, vo väčšej miere súvisí s presexuálnou emocionálnou atraktivitou a identitou. A akékoľvek faktory by pôsobili prenatálne (stres matky, imunitná reakcia matky, hormonálne výkyvy), nemôžeme ich výsledok nazývať prirodzeným procesom, porovnávať ho s farbou pleti alebo ľavorukosťou a teda ho nemožno automaticky nazvať ani smerujúcimi k prirodzenej sexualite.

Ako definovať sexuálnu orientáciu človeka?

Hlavne si uvedomiť pojmy sexuálna orientácia, sexuálne správanie a sexuálna identita. Môžem byť homosexuálne orientovaný, správať sa bisexuálne a identifikovať sa ako heterosexuál. Aby správanie korešpondovalo s mojou preferenciou - to chce často čas a sebaprijatie. Rovnako je čas potrebný na prijatie svojej preferencie ako časti svojej identity, i napriek tomu, že osoba nesúhlasí s homosexuálnou kultúrou danej spoločnosti či so všetkými mýtmi o homosexualite, ktoré sú často vytvárané aj samotnou homosexuálnou komunitou - napríklad o tom, že ak si homosexuál, ktorý prijal seba, nemáš sex s rovnakým pohlavím, nie si hrdý na LGBT+ kultúru a ponúkané správanie vo virtualite, si homofóbny alebo v skutočnosti si neprijal svoju sexuálnu orientáciu. Takéto a podobné nálepky od homosexuálnej či heterosexuálnej časti spoločnosti sú vždy viac na škodu, ako na osoh, pretože prispievajú k nenávisti, sťažujú sebaprijatie a prijatie vlastnej originality v poznaní a prežívaní, čiže v konečnom dôsledku ničia tú pestrosť a potláčajú hrdosť, za ktorú formálne bojujú rôzne LGBT+ združenia.

Čo veda a homosexualita?

Teórií o príčinách vzniku homosexuality je mnoho a cieľom vedcov pod silným tlakom spoločnosti bolo poskytnúť nevyvrátiteľný dôkaz o biologickej podstate homosexuality. Keď sa nad tým súdny človek zamyslí, množstvu psychiatrických ochorení sa dnes prisudzuje významný genetický, neurohumorálny či imunologický podklad. Na homosexualitu ale nazeráme vďaka úzu autorít ako na prirodzený stav. Udialo sa tak nie na základe vedy, ale na základe toho, že homosexualitu sa nedarilo liečiť, liečila sa aj neetickými metódami a stala sa záležitosťou dvoch dospelých, inak psychiatricky zdravých ľudí (ktorí si môžu robiť, čo len chcú - k tomuto vnímaniu homosexuality bolo potrebné dospieť až po sexuálnej revolúcii a prekopaniu morálky a spoločenského myslenia od základov).

Ja si myslím, že homosexualitu sme nikdy nepoznali, keď sa ešte mohla skúmať objektívne a boli logické snahy o zastavenie jej experimentálneho liečenia, ktoré mohlo zastaviť len vyňatie stavu z klasifikácie chorôb. Vtedy a tam zrejme ani iná cesta nebola. Smutné ale je, že dnes už homosexualitu pri toľkej slobode myslenia a pokroku vied o duši poznať nepotrebujeme alebo nechceme. Smutné je tiež to, že ak nám štúdie jednovaječných dvojčiat pri homosexualite štatisticky nevychádzajú tak, ako by sme chceli, zameriame pozornosť širokej verejnosti na to, že nejaká korelácia tam je, aby sme úplne odklonili pozornosť od toho, že v danom procese pôsobia predovšetkým iné vzťahy, existujú iné súvislosti. A deje sa to v 21. storočí, v ktorom garantujeme možnosť slobodného myslenia, vyjadrenia iného názoru a dvíha sa nám žalúdok pri pomyslení na manipulatívne praktiky totalitného režimu zabíjajúce každý pokus o demokraciu už v zárodku.

Dôležité je uvedomiť si, čo všetko je okrem homosexuality v osobnosti človeka vrodené a ako to súvisí aj s formujúcou sa sexuálnou preferenciou. Vtedy má zmysel hovoriť o vrodených aspektoch ľudskej entity vrátanej jej sexuality.

Dnes sa biologické teórie akoby ustálili na imunitných rekciách matky a embrya, resp. plodu, čo chce odôvodniť fakt, že veľa homosexuálnych jedincov má starších súrodencov a najstarší brat nebýva často homosexuálny. Opäť si tu laik môže právom myslieť, že sa teda v maternici udialo niečo patologické, čo sa nestáva bežne. Okrem toho je možné teóriu homosexuality najmladšieho súrodenca vysvetliť viacerými spôsobmi, avšak mnohé z nich je ťažké skúmať, nie to ešte overovať.

Takisto ľudia nechápu, že nie všetko získané sa dá zmeniť. A aj keby to u niekoho bolo možné, neplatí to pri všetkých. Určite ma mrzí, že psychosociálne vplyvy sú vplyvnými oponentmi prekrúcané, potom ako prekrútené vysmiate s vložením subjektívneho názoru natvrdo - rovno čitateľovi podsúvajú, že "toto je blbosť" a nedajbože, aby si vytvoril vlastný názor. Myslím si, že sa nedožijem toho, že bok po boku budú vedľa seba stáť biologické a psychosociálne teórie vývinu ľudskej sexuality bez toho, aby niektoré z nich boli ostro napádané, zosmiešňované alebo znevažované. Ak niečomu nerozumiem alebo mi to zatiaľ nikto nevysvetlil, to neznamená, že to neexistuje alebo že je to výmysel náboženských fanatikov, moderne klerofašistov.

Čím to potom je, že o iných teóriách nevieme?

Lebo o nich vedieť nemáme a v praktickom živote sú teórie málo prospešné, človek sa musí vedieť naučiť nejakým spôsobom so svojou homosexualitou žiť bez ohľadu na to, ako vzniká. Ale už keď sme pri tejto otázke - keby som tento článok poskytol najčítanejšiemu médiu na Slovensku, nebol by publikovaný. To isté sa deje už desaťročia v prevažnej časti sveta - iné názory sú zmietané zo stola, hoci psychosociálne teórie sú rovnako plnohodnotnými hypotézami ako tie biologické. Akurát sa tvárime, že nedávajú logiku, čo podľa mňa - bežný človek nerozumie ani biologickým teóriám, ale dobre sa počúvajú.

Inak je veľmi zaujímavé, že sa nikdy neskúmalo, koľko percent detí je homosexuálnych, pokiaľ ich biologický rodič bol tiež homosexuálny. Mám pocit, že pri homosexualite by bolo ešte čo skúmať, ale zároveň si myslím, že nič s opačnými výstupmi, aké už poznáme, by sa nepublikovalo, alebo by sa publikovalo, ale neprijalo.

Ak niekomu poviete, že jeho homosexualita je emocionálne zranenie, je to akoby ste mu dali facku a ešte aj obvinili jeho rodinu, ktorá je pre väčšinu z nás nedotknuteľná, teda aspoň pred inými ľuďmi. Je to, samozrejme, tak zostručnené, až je to nepravda, hoci menšia lož, ako tvrdenie, že si niekto homosexualitu vybral alebo sa jej naučil výchovou a môže sa jej zriecť. Pochopiť homosexualitu si vyžaduje roky skúmania a stovky rozhovorov s dotknutými a aj tak nakoniec pochopíte skôr to, že každému je potrebné nechať slobodu v jej vnímaní a žití. Vyhol by som sa však akýmkoľvek oslavám homosexuality, pretože v tom prípade si zaslúži oslavu aj parafília, kde patrí napríklad pedofília. Tí ľudia rovnako za nič nemôžu, a predsa sú nútení potláčať svoju sexualitu, resp. približovať sa v sexuálnom živote čo najviac norme. Tú normu si určuje spoločnosť, nie veda.

Je teda homosexualita niečo iné, ako sa verejne prezentuje?

V anamnéze homosexuálneho jedinca je veľmi zaujímavý vzťahový trojuholník mama - otec -dieťa, ktorý ešte vieme doplniť o vplyv súrodencov, starých rodičov a detského kolektívu. Dôležité je ale prijať fakt, že v ľudskej duši do seba všetko zapadá a jedno sa odvíja od druhého. Tam genetiku, hry prírody a náhody budeme hľadať ťažko, ale môžeme sa vnútorne nastaviť tak, aby sme ich tam videli.

Homosexualita je vrchol ľadovca s obrovskou masou hmoty pod hladinou. Je na každom človeku, či pre neho má zmysel pomenovať si jednotlivé oblasti tejto hmoty alebo nie. Určite nejde o jednoduchú záležitosť, ktorú vybavíme jednou biologickou teóriou alebo kombináciou biologických teórií. Takto nebudeme legitímne pristupovať k žiadnej sexualite človeka, ale máme právo to robiť takto. Myslím si však, že pochopenie vnútorného sveta vrátane jeho sexuality môže pomôcť skvalitniť život človeku a jeho vzťahy. A nech sa už s homosexualitou rozhodne v praxi naložiť akokoľvek, v prvom rade ju potrebuje prijať ako relatívne nemennú časť seba.

Ako biológ a lekár nemôžem povedať, že sexualita človeka je výsledkom iba biologických procesov a na základe skúseností sa prikláňam k psychosociálnym vplyvom. Popísalo sa o nich veľa, je ich skutočne veľa, vyskytujú sa v rôznych variáciách a kombináciách a je nutné ich posudzovať individuálne. Stačí si vybrať kvalitné zdroje, ktoré môžeme skonzultovať so skúseným psychoterapeutom, otvoreným súvislostiam a zákonitostiam psychosexuálneho vývinu človeka. V detstve ide predovšetkým o vnímavé osobnosti, v ktorých sa sexuálna atraktivita buduje cez vzťahy a zážitky s obomi pohlaviami väčšinou mimo sexuálneho kontextu. Rovnako v dospelosti sa môže stať, že nikdy predtým človek nebol sám pred sebou konfrontovaný s homosexualitou a po rôznych životných udalostiach jej musí čeliť a je zmätený; už nedokáže cítiť k opačnému pohlaviu to, čo cítil doteraz.

Dôležité je rešpektovať názorovú rôznorodosť odborníkov a vybrať si spomedzi nich takých, ktorí vsadili viac na skúsenosť, ako na uniformné a často až znásilňované biologické teórie. Človek nie je len biologická bytosť. Ak ale pri odborníkovi natrafíte zároveň na náboženskú argumentáciu v popredí či naučené nepravdy o tom, že homosexualite sa učíme v rodine, dostávame ju zlým vzorom alebo neprítomnosťou jedného z rodičov v rodine, treba spozornieť a vedenie diplomaticky odmietnuť.

Mala by byť homosexualita vec verejná?

Sexualita človeka spadá do hlboko intímnej sféry života. Ona si navyše nezaslúži lobovanie ani propagandu, ale zaslúži si osvetu podávanú s maximálnou citlivosťou a odbornosťou bez zneužívania pozície moci. V spoločnosti chýba rešpekt a podpora skupín, ktorí vnímajú homosexualitu inak, ako je štandard. Tiež sa v samotnej homosexuálnej komunite vytráca tolerancia inakosti, či už fyzickej alebo postojovej. Či chceme alebo nie, prispieva k tomu aj spôsob, ako s homosexualitou vo verejnom priestore narábame.

Určite by som tému homosexuality nepolitizoval a homosexuálnych jedincov nevnímal ako kultúrno-sociálnu menšinu so svojimi špecifickými právami či s nutnosťou napĺňať všetky ich požiadavky. Naše zákony zabezpečujú rovnakú ochranu dôstojnosti všetkých ľudí, a čo sa týka slobody, skutočná sloboda bez hraníc neexistuje. Navyše to nie je iba o nich, je to vec celej spoločnosti, lebo každá požiadavka zákonite nadväzuje na ďalšie právno-sociálne záležitosti a zasahuje aj do práv iných ľudí, napr. dotknutých detí. Nechať sa vydierať či ponižovať za iný názor, byť podrobovaný emocionálnym nátlakom mi ale rozhodne dôstojné ani zrelé nepripadá.

Mali by deti vedieť o homosexualite? Ak áno, do akej miery?

Deti by mali periférne vnímať, že niečo také ako homosexualita existuje a že žiadna inakosť nesmie byť ostrakizovaná. Takisto dieťaťu môžeme vysvetliť, že my nie sme povinní chápať a máme právo na vlastný názor na vec. Dôležitá je forma jeho podania. Pred tým, ako by sme sa k homosexualite chceli vyjadriť, mali by sme ju dobre poznať z biologickej, psychologickej a duchovnej stránky. A na to potrebujeme sami vnútorne dozrieť. Napríklad nielen deti, ale ani väčšina z nás dospelých nikdy nepochopí to, čo musí prežívať parafilná osoba. Keby sme mali tú možnosť zažiť si to, ako sa trápi, musí mlčať a často to v sebe neúspešne potláčať bolestivými spôsobmi, zložili by sme zbrane v podobe nenávistných postojov a komentárov.

Mali by homosexuálne páry vychovávať deti?

Som veľmi opatrný pri odpovedi už len z toho dôvodu, že máme dostatok heterosexuálnych párov a náhradných rodičov so záujmom o adopciu či inú formu náhradnej rodinnej starostlivosti. Navyše väčšina detí v detských domovoch si vyžaduje špeciálne a nesmierne trpezlivé výchovné pôsobenie (od adekvátne vzdelaného človeka) kvôli rôznym hendikepom dieťaťa s venovaním dostatku času. A pýtať sa, kedy sa všetky iné možnosti minú, aby mohli prísť na scénu homosexuálne páry mi pripadá veľmi účelové. Pre dieťa je dobrá voľba stabilné prostredie s výchovným štýlom podporujúcim jeho samostatnosť, zdravé sebavedomie a vnútornú vyrovnanosť. Darmo si budeme namýšľať, že pre dieťa je dobré všetko, len nie detský domov, každé dieťa, ktoré nemá možnosť zažívať výchovné pôsobenie oboch odlišných entít - teda muža ako milujúceho biologického otca alebo milujúceho náhradného otca a ženy ako milujúcej biologickej matky alebo milujúcej náhradnej matky, je ochudobňované o cennú vzťahovú a emocionálnu skúsenosť, ktorú nie je možné nahradiť občasnými návštevami nejakej osoby, ktorou tento hendikep chceme kompenzovať. Dieťa tieto zážitky nemá dostávať inde ani potom, ale v rodine a v danom vývinovom medzníku, ktorý sa už nikdy potom nezopakuje.

Dieťa sa nestane homosexuálnym len pre to, že jeho rodič je homosexuálny a žije v homosexuálnom vzťahu. Avšak homosexuálny rodič nemusí vedieť dieťaťu poskytnúť to, čo sám od svojho rodiča nedostal a čo ho v danom vzťahu hendikepovalo. Kam to posunie jeho dieťa je ťažké predpovedať, ale nie je vylúčené, že ho to nejakým spôsobom hendikepuje tiež vo vzťahoch a emocionalite a pravdepodobne aj vo vzťahu k samému sebe. Samozrejme, ak predpokladáme, že homosexuálna osoba reflektuje svoje zranenia a vzťahové deficity, čo vždy reflektovala väčšina homosexuálnych mužov, s ktorými som sa v živote rozprával. Nemyslím si však, že dieťa vychovávané homosexuálnymi rodičmi bude homosexuálne, to však pre kvalitu života dieťaťa aj po tom, čo už prestane byť dieťaťom nie je všetko. Rovnako za úspech považujem už len to, ak homosexuálne partnerstvo vydrží a obaja budú dieťa sprevádzať spolu ako jeho adoptívni rodičia až do jeho dospelosti.

Skôr sa obávam hrozby kupovania detí na zákazku a vnímania rodičovstva ako hry v LGBT+ komunitách, čo je dnes v mnohých krajinách s legálnym homosexuálnym manželstvom pohodlnejšia a vyhľadávanejšia voľba zaobstarania si potomka, ako adopcia plná byrokracie. Je to aj prirodzené, lebo homosexuáli nie sú neplodní (v užšom zmysle slova) a teda nevidia dôvod na to, prečo by si mali deti adoptovať. Keď už spomínam pojem "neplodnosť," je zaujímavé, že podľa jej definície homosexuálny muž neplodný je, lebo neplodnosť sa hodnotí z hľadiska páru ako celku, nie dvoch osôb osve, samozrejme, pokiaľ neschopnosť počať potomka nie je absolútna (osoba je sterilná). Rovnako je zaujímavé, že tento prístup zatiaľ nebol napadnutý ako diskriminačný.

Sú homosexuálni jedinci, ktorí napríklad majú viac ako 50 rokov, sú bez homosexuálneho vzťahu (navyše možnosti na dlhodobý homosexuálny vzťah sú vtedy už značne obmedzené) a radi by si osvojili dieťa. Rovnako by som bol pri tejto požiadavke z pohľadu posudzovateľa opatrný, využil najprv iného možnosti, aby som uprednostnil dobro dieťaťa pred takýmto spôsobom riešenia samoty dospelého človeka, ale v zásade nie som proti tejto voľbe, ak ide o zdravú a zrelú osobnosť. Takýto muž nebude dieťa predčasne ani nevhodne zaťažovať svojou homosexualitou, traumatizovať prípadnými nevydarenými homosexuálnymi vzťahmi a predpokladám, že do tohto veku si vzťahovo a emocionálne naplnil smerom k rovnakému pohlaviu to, čo ho pálilo, rovnako popracoval aj na svojom vnímaní žien a vzťahu k nim a bude môcť dieťaťu ponúknuť taký obraz o oboch pohlaviach, aký si pre svoj zdravý duševný vývin zaslúži.

Homosexuálne ženy sa stávajú matkami jednoduchším spôsobom; nie sú odkázané na to, aby si dieťa adoptovali, kupovali či dohadovali sa s inými homosexuálnymi osobami na jeho počatí.

Čo homosexualita a náboženstvo?

Náboženstvo, resp. konkrétna cirkev je založená na pravidlách a na rešpektovaní tých, ktorí pravidlá nedodržiavajú. Otázne je, prečo porušujúci pravidlá potrebujú byť členmi danej cirkvi a kvôli čomu porušujú jej pravidlá. Tiež to, akým spôsobom ich rešpektovať, ak napriek tomu chcú byť členmi danej cirkvi, nájsť v tomto konsenzus. Toto všetko by malo byť podrobené citlivému skúmaniu s dôrazom na individuálny prístup.