Ženy a muži

Ponuka 4 + 4 článkov pre ženy a pre mužov. Možno najviac o tom, čo obe pohlavia najviac potrebujú v našej spoločnosti počuť...

Postoj k žene v modernej spoločnosti

"Pozri sa na mňa, ako som trpela v pracovnom kolektíve, kde je žena považovaná za handru a kde pekná a úspešná žena trpí nenávisťou v neprajných pohľadoch, uštipačnými poznámkami, intrigami, častými zmenami nálad, postojov iných žien, nenávisťou mužov, ktorí ju nemôžu mať, a ktorí nemôžu zniesť fakt, že niekto je lepší ako oni. Myslíš si, že by som to niekde alebo niekomu mohla dokázať? Keby sa mi po niekoľkých rokoch nepodarilo zmeniť pôsobisko, neostávalo by mi nič iné, len trpieť tú faloš, neustále zmeny nálad, intrigy a nedôstojné zaobchádzanie. Táto skúsenosť ma ale veľmi zmenila. Stala som sa tvrdou, nekompromisnou, nedotklivou, čakám zradu, som nedôverčivá, problémy iných mi prídu ako malichernosť, pretože som bola tak často v situáciách, ktoré vlastne ani nemali riešenie a vtedy som si priala mať problémy tých, ktorí to riešenie len nevidia. Kedy sa sympatickému a úspešnému mužovi stane, že je v práci šikanovaný? Hocijakému mužovi sa to stane len vtedy, ak je nejakým spôsobom znevýhodnený alebo hendikepovaný. Aký rozdiel!"

"Môj manžel si ma často nevšíma ako ženu a netrápi ho že ma nedokáže naplniť po citovej stránke, ani v intímnej oblasti. Keď ale niečo trápi alebo bolí jeho, ide sa zrútiť celý svet, všetky oči by mali byť na ňom. Áno, je to holý praktik bez zbytočných emócií, pocitov viny či nadbytočnej zodpovednosti za niečie šťastie či nešťastie, ktorý chráni svoju pohodu, pretože ako muž a hlava rodiny je dôležitý. Ale ja potrebujem vnímať aj ocenenie z jeho strany, láskavé slová, poďakovanie, zažiť akúsi rovnováhu v tom, čo dávame a prijímame ako dvaja v jednom. Mám tiež svoju prácu a ešte sa starám o domácnosť - nakupujem, periem, varím, žehlím, upratujem. Starám sa o to, aby sme mali čo jesť, aby našim deťom nič nechýbalo, aby boli spokojné a pripravené do školy. A manžel? Ten príde z práce, sadne si pred televízor, pretože už nič nevládze a do hodiny zaspí. V noci sa prebudí a dokončí si zopár svojich vecí. Každá manželka a mama, ktorá pracuje, má akoby dve práce, ale často ani jedno uznanie od svojho manžela. Muži vnímajú záťaž a námahu ženy automaticky, ako niečo, čo jednoducho musí byť. Koľko sú ale oni schopní toho urobiť pre nás automaticky? Niekedy by stačilo obyčajné gesto vďaky, ocenenia, úcty, naznačenie, že si moju snahu niekto všíma, aspoň príležitostné odbremenenie od niektorých povinností."

Už odnepamäti existuje túžba jednotlivca po moci; môcť ovládať, kontrolovať a sankcionovať. Ak je priestor k zneužívaniu tejto moci a podporujú to nielen rôzne osobné pohnútky, ale aj aktuálna sociálno-ekonomická situácia štátu (v rôznych krajinách sveta môže byť k tomu istému povolaniu pristupované inak, zamestnanci sa cítia viac či menej nespokojní, pod tlakom), je to veľké lákadlo. V dnešnej dobe ide o zneužívanie v rôznych profesiách práve vďaka nedostatku pracovných príležitostí, nedostatočnému platovému či spoločenskému oceneniu. Nadriadení i mnohí zamestnanci (ako predĺžená ruka vedúceho) chcú kompenzovať pocit krivdy tam, kde je to absolútne nevhodné a neprijateľné.

Existuje mýtus, že atakované sú len neisté, tiché, nekonfliktné osoby s introvertným temperamentom. Nie je to pravda; mobbing sa môže týkať každého, teda bez ohľadu na jeho osobnostné charakteristiky, hoci s niektorými môže byť náchylnejší na psychický teror či šikanu alebo ich ťažšie znášať.

Mobbing, šikanovanie kolektívom, sa týka viac žien ako mužov. Aj v 21. storočí sa so ženami na pracovisku i v domácnostiach nezaobchádza v rukavičkách. Najmä muži sa často dívajú na ženy ako na objekty ich reprezentácie, sexuálneho uspokojenia, ako na niekoho, komu neprislúcha kariérny postup, ale "pracovná pozícia" v domácnosti a rôzne iné prístupy, cez ktoré sa usilujú "dokázať" ich menejcennosť či ponížiť ich. Nadriadení i kolegovia žien k nim pristupujú do veľkej miery podľa osobných sympatií/antipatií s tendenciou zneužívať svoje postavenie a právomoci v prípade akéhokoľvek prejavu vzdoru či odmietnutia. Za vzdor, porušenie nepísaných pravidiel či dokonca pracovnej disciplíny môže byť považovaná aj zdravá dravosť, chuť niečo dokázať, nesúhlas s postupmi, iné názory či predkladanie vlastných návrhov. Nemusí ísť len o "vzdor." Niekedy stačí len to, aký je človek zvonku i zvnútra, ktorý ako taký do daného pracovného kolektívu jednoducho nepasuje nie pre to, že by to sám takto chcel.

Ten, kto sa prikloní k akejkoľvek forme neúctivého či nespravodlivého prístupu k ostatným, môže byť slabá osobnosť s nízkym morálnym kreditom, schopnosťou sebakritiky, prijímať spätnú väzbu, s vážnym problémom s vlastným sebavedomím, nezvládaním konfliktov, vzťahov, emócií prenášaných na vzťahy na pracovisku a niekedy i do kruhu blízkych a priateľov. Túžba kompenzovať ukrátenie o niečo, ktorá postupne ničí človeka, degraduje jeho osobnosť, zdravé vzťahy mení na choré až zvrátené. Je to pokus byť stredobodom pozornosti (výlev hnevu, kompenzácia niečoho) alebo dominantný s vynucovaním si rešpektu a úcty. Akoby záchrana topiaceho sa v samom sebe, ktorá ale môže trvať aj desiatky rokov a poznačiť desiatky ďalších ľudí.

Dôvody na vykonávanie mobbingu:

• patológia v osobnosti človeka vo vedúcej alebo inej pozícii,
• pocit sociálneho či profesijného ohrozenia,
• závisť a nezdravá súťaživosť, chorobná snaha byť vo výhode za každú cenu, všetko podporené nízkou firemnou kultúrou, nezáujmom zo strany vedenia.

Dôvody na trpenie mobbingu:

• osobnosť človeka (napr. prevažuje strach a nerozhodnosť, preceňovanie, podceňovanie svojich síl a schopností a i.),
• strach z nezamestnanosti a finančnej závislosti na niekom inom.

Medzi najčastejšie následky mobbingu patria:

• psychické následky: znížené sebavedomie, poruchy koncentrácie, pochybnosti o sebe, stupňovaná dráždivosť, úzkosť, depresia až po psychiatrické syndrómy s myšlienkami na samovraždu. Za mimoriadne závažný následok sa považuje vznik posttraumatickej stresovej poruchy;
• psychosomatické následky: znížená imunita, kardiovaskulárne ochorenia, dýchacie problémy, choroby zažívacieho traktu, bolesti hlavy, kožné ochorenia, poruchy spánku, apatia.

Za mobbing/bossing na pracovisku a emocionálne týranie žien v domácnostiach môže najmä mužská podstata v kombinácii s nesprávnou výchovou, formáciou muža, nevhodne spracovanými skúsenosťami s inými ženami, osobnými traumami, deficitmi, pocitom krivdy, ohrozenia, nespravodlivosti atď. Muži sa pri ženách nedokážu odosobniť. Tí, nesprávne formovaní, by nemali zastávať vedúcu pozíciu, mať pod palcom zmiešané či ženské kolektívy, pretože často jediná žena, ktorú sú schopní uznávať, je ich matka (ak ale pre nich slovo matky nie je zákonom, prechovávajú k nej prirodzený rešpekt a obdiv, nie sú ňou manipulovaní atď., potom osoba, ktorú sú schopní uznať, sú jedine oni sami), a nemali by sa zrejme ani ženiť. Pudovosť muža im akoby bráni držať sa rovnosti prístupu pri každej žene, zachovať formálnosť, neporušovať dekórum, neodmeňovať sympatiami, netrestať antipatiami a striedať to podľa nálady. Muži neznesú odmietnutie, a žena má znášať poníženie, bránenie sebarealizácii, manipuláciu, vyhrážky, vydieranie od mužov?! Čo je príčinou tejto nerovnosti? Muži jednoducho potrebujú byť na vrchole, aby mohli ďalej vnútorne neohrozene rásť. Hlavnou príčinou nerovnosti je pohľad na zamestnankyňu, kolegyňu, manželku nie ako na rovnocenného partnera vo vzťahu a pri výchove detí, rovnako kvalifikovanú osobu s perspektívou postupu, rovnú, ak nie prevyšujúcu čo do schopností, vedomostí a znalostí v pracovnom procese. Žena sa musí doslova prehryzovať často nezmyselne kladenými prekážkami a dennodenne hájiť svoje postavenie. Máloktorý heterosexuálny muž sa dokáže dívať na ženu objektívne a postoj väčšiny mužov k nej kazí i mužská hrdosť, ktorá "musí" trestať snahu byť rovnocenným, lepším; trestať všetko, čo je považované za "neposlušnosť," zlyhanie, zabudnutie, roztržitosť. Vzťahu muž - žena nepraje ani mužská nedotklivosť, márnomyseľnosť, domýšľavosť, vystatovačnosť, egocentrizmus, arogancia, súťaživosť s inými mužmi o ženskú priazeň, vlastnícke sklony, túžba mať prevahu, rešpekt, túžba dosahovať cieľ za každú cenu, neschopnosť prehrávať, znížená schopnosť sebakritiky a komplexného pohľadu. Pre muža je zrejme jednoduchšie ženu potupiť, ako oceniť či pochopiť. A ako neriadenej strele dopovanej testosterónom mu v hlave prebiehajú so ženou aj iné scény, ktoré distingvovaný chlap vie aspoň navonok zamaskovať, kontrolovať sa vo vyjadreniach či pohľadoch. V manželstve chce byť muž často niekým viac s dokonalým servisom. To ale takto nefunguje a ak doma mal takýto obraz muža a ženy, mal by na neho čím skôr zabudnúť pre dobro všetkých. Obaja partneri sú prirodzene odlišní kvôli tomu, aby sa mohli vzájomne dopĺňať, ale zároveň si jeden druhého všímať a vyjadrovať si úctu, rešpekt, obdiv, pomáhať si vo všetkom, povzbudzovať sa v osobnom i kariérnom raste a myslieť to vážne. Každý dáva vo vzťahu a v rodine toľko, koľko vládze a vie, no obaja partneri by sa mali usilovať byť v dávaní dokonalejší, pretože dokonalí nebudú v ničom a nikdy.

Čo sa týka mobbovaných žien, mladé, sympatické, šikovné, charakterné, nedostupné a cieľavedomé prírastky v pracovných kolektívoch s rôznym zastúpením žien v pomere k mužom si vysluhujú špecifický prístup od mužov a dvojaký prístup od žien. Väčšina mužov má problém vnímať ich inak ako cez ich pohlavie a sympatie. Jedna skupina žien v kolektíve chce zotrvávať v ich priazni, druhá im začne nepriamo, zastreto alebo otvorene komplikovať život sťažnosťami, ohováraním, donášaním nadriadenému, zhadzovaním v kolektíve.

Pri takejto dezorientovanosti, protichodnosti informácií, prepojenosti súkromných a pracovných vzťahov, mileneckých afér v rámci pracoviska, je ťažké rozlíšiť, kto s kým a proti komu. Šéfky/kolegyne, ktoré podľahnú tejto dezorientovanosti, neznalosti pováh či zásad svojich zamestnancov/kolegov, nepreverením si informácií (v snahe trestať za niečo, čo nie je overené), zaujatosti, riešeniu antipatií cez prácu, môžu vnímať svoje podriadené/kolegyne ako nepriateľky, ba dokonca konkurentky. Ženy s komplexmi majú tendenciu odstraňovať všetko, čo im v stojí v ceste za pracovným úspechom a úspechom u mužov.

Na Slovensku je populárny mobbing nielen vo forme zneužívania svojho postavenia vo vzťahu k tým, ktorí sú pracovne na nižšej pozícii, k novým kolegom, ale aj vo forme nedostatočného finančného ohodnotenia či nespravodlivého prerozdeľovania odmien, nadčasov, obmedzovania, zadávania nezmyselných úloh, zaťažovania podriadených prácou, ktorá už spadá do kompetencie kvalifikovanejších zamestnancov, avšak za rovnakú plácu, do kompetencie pomocného personálu alebo úplne inak kvalifikovanej sily a privlastňovania si zásluh za prácu, ktorú poctivo vykonal niekto iný. Takto sa mnohí zamestnanci nielen demotivujú a preťažujú, ale aj rozlaďujú či štvú proti sebe (podnecujú sa rôzne konflikty, ktorými začína každý druh mobbingu). Nespokojná osoba a zamestnanec s nízkym morálnym kreditom je prvopočiatok zla na pracovisku (a nielen na ňom).

Veľmi nebezpečná je kolektívna zaujatosť až nenávisť k jednej osobe, ktorú môžeme označiť za šikanu alebo psychoteror. Je to mobbing v pravom slova zmysle, vrchol emocionálneho zneužívania, týrania, zlého zaobchádzania. Mobbing je najnebezpečnejší v malých, ale vzťahovo rozvrátených kolektívoch (je rozdiel, ak je mobbovaných viac a vidia v sebe spojencov, podporujú sa pri zvládaní stresu, emočného tlaku..., ako keď je v malom kolektíve obeťou jeden zamestnanec bez spojencov, bez podpory, s malou šancou na zmenu).

Mobbing môže a nemusí byť spojený so sexuálnym obťažovaním, najmä ak mobbérom je muž. Muži majú totiž častejšie problém s kontrolou svojich sexuálnych pudov a iný náhľad, vyjadrenie seba, postoj k problémom a ich riešeniu. Namiesto rozhovoru či návštevy odborníka na konzultáciu svojich osobných či pracovných problémov, volia radšej potlačenie, maskovanie problému neobvyklým správaním, dožadovaním sa pozornosti, sexuálnymi narážkami, stalkingom, rafinovanosťou či zákernosťou v znepríjemňovaní niečieho života.

Pokiaľ nejde o bossing, ide na pracovisku o boj medzi jednotlivcami bez ohľadu alebo s ohľadom na pohlavie (ženské pohlavie je častejším terčom, lebo je považované za slabšie, poddajnejšie) o získanie si priazne väčšiny, ale najmä priazne nadriadeného. Bossing je vlastne ponižovanie tým, kto má moc. Ponižovanie (slovné urážky, zosmiešňovanie) pred kolektívom, bránenie výkonu práce, kariérneho postupu, obmedzovanie, vyhrážanie sa, nezmyselné prikazovanie, zakazovanie, kontrolovanie, terorizovanie. Časté je tiež nespravodlivé prerozdeľovanie práce, odmien, nemožnosť sa vyjadriť beztrestne, podieľať sa na čiastkových prácach, projektoch, zamlčiavanie dôležitých informácií, a predovšetkým nespravodlivé, neférové jednanie, výroky, postoje, správanie sa. To všetko má za následok posilnenie strachu z nadriadeného, jeho superiórnosti a nedotknutosti, odporu k nadriadenému, k práci, zhoršenie vzťahov na pracovisku, morálky, pracovnej kultúry.

Nebezpečenstvo mobbingu spočíva v tom, že je ťažko dokázateľné. Zákernosti, intrigy sa dejú skryto, rafinovane, premyslene. Len málokedy dôjde k odhaleniu pôvodcu či dokázaniu viny, keďže konflikt medzi jednotlivcami prechádza do kolektívneho správania (nebezpečenstvo hrozí v tom, že osoba je viacerými "označkovaná" za vinného, neschopného atď.), vylúčenia z kolektívu (ostrakizmus). Málokedy dôjde k náprave, k ospravedlneniu, priznaniu si chyby. Prešľapy v správaní sa buď ututlajú alebo vyhrotia dvoma spôsobmi: 1. pod tlakom či nátlakom zamestnanec urobí chybu a je dôvod k oprávnenej výpovedi. 2. zamestnanec rezignuje výpoveďou alebo bez nej (strach zo straty práce a finančnej závislosti na niekom je väčší ako bolesť z psychického teroru), pričom často potrebuje odbornú pomoc.

Pokiaľ niekto objektívne nemá schopnosti či predpoklady vykonávať danú prácu, je možné to riešiť doškolením zamestnanca (vždy je dobré dať ešte šancu) a až po vyčerpaní všetkých možností v prostredí, kde vládne popri pracovnej disciplíne aj kolegialita, dôstojná a motivujúca atmosféra, je možné dohodnúť sa so zamestnancom o preradení či ukončení pracovného pomeru bez teatrálnosti či zbytočných komentárov. Mobbing je však často namierený voči tým, ktorí na danú prácu majú, majú obrovský potenciál a osobnostné výhody. Sú ohrozením pre kolegov a nadriadených, ktorí si bránia svoje teritórium, ktorí neznesú narušenie stereotypu, vedomie, že niekto okolo nich je lepší. Nasledujú snahy, ktoré majú týchto ľudí odstrániť "zákonne," ticho a rafinovane, ponížiť ich, pošliapať ich dôstojnosť, ľudskosť, utlmiť kreativitu a snahu, naštrbiť ich sebavedomie, vyprovokovať ich k zmene správania.

Ak v zamestnaní nie je ani jeden kolega, ktorý zmýšľa podobne a dokáže byť oporou, najvhodnejšie je z takého pracoviska odísť. Jednotlivcovi zrejme veľmi nepomôže obrátiť sa na príslušné orgány, pretože ani keby uspel (problém s dokazovaním), jeho pohodu na pracovisku to už neprinavráti, ani nikto nikoho nedonúti k zmene správania či postoja mimo dohľadu. Ak sa nespravodlivosť, zneužívanie, obmedzovanie a ponižovanie deje na viacerých zamestnancoch, vhodná je kolektíva sťažnosť a neústupčivé domáhanie sa nápravy.

Rôzne formy ponižovania, odmietania, zneisťovania badať aj v iných ako pracovných kolektívoch, ba dokonca v rodinách. Vidieť to na znemožňovaní slobodne sa vyjadriť. Osoba je neustále prerušovaná, kritizovaná za svoje názory, kým názory a postoje niekoho iného sú vyzdvihované a ako jediné považované za správne. Veľmi kruté je, ak niekto odmieta s niekým viesť rovnocenný dialóg, v rozhovore sa neustále vyvyšuje, ignoruje, prípadne nekomunikuje vôbec a k podobnému správaniu nabáda aj ostatných. Ohováranie, zosmiešňovanie, znevažovanie, nedocenenie toho kým sme, ako vyzeráme, ako sa správame, čo tvoríme, čo vlastníme, čo vyznávame, ako sa prezentujeme, obmedzovanie, príkazy, zákazy a vyhrážky trpíme na rôznych úrovniach vzťahov.

Tak ako z práce, ani z rodiny mobbéra nie je jednoduché odísť, prestať sa viniť či slepo veriť v zmenu človeka, ktorý sa nechce zmeniť. Je to oveľa zložitejšie pri strachu z finančnej závislosti, nástupu existenčných problémov, bez podpory blízkych a priateľov. Väčšinou je strach spojený so zodpovednosťou za deti a ich komfort. Nič však nie je cennejšie ako zdravie, vrátane toho psychického, a ak sa niekto nehodlá zmeniť, iná možnosť ako odchod od vykonávateľa psychického teroru v rodine nie je (nech už je to akokoľvek komplikované či sužujúce). Žiaden druh mobbingu, útlaku či ponižovania v rodine netreba prehliadať a uspokojovať sa s tým, že nie je uplatňovaný aj na deťoch. Psychické týranie je rovnako závažné ako fyzické. Je množstvo spôsobov, ako sa dá rafinovane a dlhodobo psychicky týrať, znižovať sebavedomie, šliapať po dôstojnosti, odoberať energiu, duševnú silu a pohodu nielen jasnými prejavmi ponižovania, ale aj dlhodobou ľahostajnosťou, ignorovaním našej osoby, potrieb, požiadaviek. Je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, nebyť v tom sám a spoločne s odborníkom hľadať riešenia, ktoré my sami nemusíme v aktuálnej situácii vidieť, prípadne sme už tak zmanipulovaní a zneistení, že psychický teror ani nie sme schopní detegovať, uznať, a pochopiť, že daný stav nie je vôbec našou chybou.

Aký odkaz z tohto plynie pre ľudí so sklonom ovládať a ponižovať iných? Je vhodné sa nad sebou zamyslieť, začať od seba, pozrieť sa na seba inými očami; ak je na čom popracovať, chcieť sa zmeniť, prestať ubližovať iným, byť zákerný, ale vniesť do osobného života nového a možno i pokornejšieho ducha, pestovať lepšie JA tak vo vzťahoch rodinných, ako aj pracovných či medziľudských. Vymknutú situáciu čo najskôr získať pod kontrolu, prestať sa správať ako niekto, kto si o sebe myslí, že je vševediaci a má vždy pravdu, začať sa meniť, uznávať si omyl, chcieť spolupracovať, dopriať aj ostatným, ľuďom sa ospravedlňovať a v budúcnosti si viac všímať ich potreby a bojovať za nich (nie proti nim).

V čom spočíva krása ženy?

Tým, ktorí majú mamy, sestry, partnerky blízke ich srdcu, nemusím veľa rozprávať o pravej kráse ženy. Všetkým nám mužom ale nezaškodí pripomenúť si podstatu existencie, vnútornej i vonkajšej krásy nežnejších polovičiek.

V našich mysliach či predstavách sa nachádza žena ako objekt slúžiaci nášmu pohodliu, uspokojujúci všetky naše potreby. Žena ako partnerka vystupuje v našich predstavách ako štíhla bytosť s výraznými vnadami, dokonalou vizážou a rozprávkovou dekoráciou na dlhých nechtoch. Žena má však iné prednosti, iné poslanie a vždy ho mala, hoci si to dnes možno ani sama neuvedomuje.

Poslaním ženy je milovať, odolávať pokušeniu byť niečo viac, svoje snahy i svoj život nesmerovať k jedinému cieľu - vábeniu mužov. Žena je chápavá, odpúšťajúca, zmierujúca, predvídavá, verná, ústretová, priateľská, praktická, úprimná, trpezlivá, ohľaduplná, citlivá, počúvajúca, iniciátorka kompromisov. V mnohých prípadoch ju to všetko a ešte oveľa viac robí zraniteľnou, a hoci mnohé z týchto charakteristík by mali patriť aj mužom, žena je proste už raz taká. Jej najmocnejšími zbraňami nie sú fyzická sila či slová, ale sila osobnosti a skutky, skutky lásky. Vďaka nej zažíva každý muž teplo domova, podporu, uznanie, usmernenie, nežný dotyk. Vďaka nej sa hrubá sila mení na nehu, hrdosť na pokoru. Vďaka žene sme vnímavejší, otvorenejší, učíme sa počúvať, odpúšťať, menej brať a viac dávať.

Je prirodzené, že sa žena chce páčiť, ale taká, aká by sa mala páčiť sebe a i nám mužom, je krásna podstatou svojej ženskosti. Hoci je jej vnútorná krása skrytá, je bohatá. Žiadne kozmetické úpravy nezvýraznia jej vonkajšiu krásu tak ako vnútorné kvality, čistá duša žiariaca navonok ako veľavravný nežný pohľad, nevinný úsmev. Žiaden make-up, rúž či očná maskara neprekryje prirodzenosť ženy sálajúcu zvnútra ani jej charakter. Ženy chcú byť pekné, už len kvôli sebe, nie kvôli iným, ale kto vytvoril ten prehnaný, ponižujúci až degradujúci ideál ženy v našich mysliach i predstavách? Žeby práve ony? Niektoré z nich - predajné čierne ovce, ktoré slúžia pre uspokojenie sexuálnych potrieb? My muži totiž svoje sexuálne potreby radi nafukujeme do "mega" rozmerov a sme šťastní, keď ich takéto niekto ocení, hoci aj za finančnú odmenu.

Existuje zdravá i škodlivá emancipácia žien. Zdravá je tá, keď žena bojuje za to, aby bola s mužom zrovnoprávnená. Nezdravá je vtedy, ak žena poprie svoju ženskosť karierizmom, citovým ochladnutím, sebeckosťou. Ak ženy prestanú túžiť po materstve a vraždou nenarodeného dieťaťa budú chcieť byť väčšie nielen ako muž, ale dokonca aj ako Boh, strácajú atribúty ženskosti. Dieťa nepatrí žene - ani kvôli tomu, že je to "niečo" v jej tele. Dieťa je v minimálnom počte prípadov výsledok krutosti násilníka, neželaný "produkt." Pri neželanom počatí ide zvyčajne o nedbanlivosť alebo "nehodu," s ktorou sme ako pár pri súloži museli počítať, no NECHCELO sa nám urobiť všetky opatrenia na to, aby sa daná "nehoda" nestala s väčšou pravdepodobnosťou..., lebo v prípade náhodného počatia dieťaťa nejde o hru (iba ak o hru ľahostajného podceňovania reality a svedomia matky i otca, ktoré sa bude starnutím ozývať hlasnejšie a hlasnejšie). Ak sa už procesy vzniku nového života začali, nemáme právo ich zastaviť. Tento nový život totiž nepatrí ani žene ani mužovi. Oni za neho môžu a nemusia prevziať zodpovednosť, chrániť ho do plnej samostatnosti. Nemôžu ale rozhodovať o jeho smrti. Žena nie je nikdy natoľko slabá, natoľko bezbranná či zúfalá, aby nedokázala byť zodpovedná. Sila totiž patrí k jej ženskosti; má to dané, a vo vzťahu k plodu či dieťaťu sa tento dar volá materinský cit. Okrem toho, ženy by si mali pomáhať a súcitiť jedna s druhou. Ak niektorá dieťa nechce, no počala, môže ho po narodení darovať inej žene, ktorá by za dieťa položila aj vlastný život.

Žena nie je stvorená na to, aby nakupovala, varila, žehlila, upratovala a vychovávala. To všetko dokážeme robiť spolu s ňou alebo i bez nej. Každá žena má jedinečné poslanie robiť tento svet krajším, pokojnejším, láskyplnejším, schopným obety, ochotnejším..., či už sa rozhodne byť matkou alebo nie. Ženy sú našimi strážnymi anjelmi a je na nás, aký postoj k nim budeme mať. Je na nás, aby sme v sebe napravili tie mylné predstavy a myšlienky o ich vzhľade, úlohách či mieste v spoločnosti, ale i v rodinách, vzťahoch. Je načase, aby sme si ich začali viac vážiť, všímali si ich potreby a nikdy ich nezneužívali pre svoje egoistické zámery a ciele vrátane zachovania svojho pohodlia. Vždy tvrdíme, že to chcela aj ona. A nie je to tak, že nám sa ju podarilo presvedčiť alebo oklamať? Aby sme dosiahli svoje, dokážeme sa pretvarovať a urobiť aj nemožné (a pritom to podľa nás robia len ženy). Uvažovali sme niekedy nad tým, prečo sa nám daná žena sama ponúka? Vraj nie sme povinní to skúmať, ak máme možnosť si užiť. Aj nasýtiť sa je prirodzená potreba človeka, ale neprežierame sa, ani nezjeme hocičo, aby sme neboli časom nepríťažliví. I sexuálna potreba musí byť u človeka spájaná so sebakontrolou, aby bol vôbec niekedy použiteľný na záväzok a trvalý vzťah vo vernosti, v obete a láske. Človeka robí človekom nielen sebaovládanie, ale aj schopnosť úcty a vzájomného rešpektu, schopnosť dokázať oceniť to všetko, čo pre mňa niekto robí (pretože tak ako ja, ani on nemá povinnosť robiť to), schopnosť dívať sa na veci, ľudí, situácie komplexne, do hĺbky, nie povrchne. Koľko vecí by sme v živote uskutočnili inak, keby sme nekonali impulzívne, prvoplánovo, ale premyslene, zrelo s myšlienkou na vlastnú smrť a duchovné dedičstvo?

Silná žena

Kto je silná žena? Je to žena, ktorej táto poznámka lichotí i prekáža zároveň. Ženy sú pozornejšie, vnímavejšie ako muži a napriek tomu sú fyziologicky "skonštruované" tak, aby ich prah bolesti bol posunutý vyššie. Ony dokážu vo svojom vnútri koncentrovať veľkú bolesť alebo kvantá menších bolestí tak, že si dokážu naďalej plniť všetky povinnosti bez toho, aby si ich okolie všimlo nejakú zmenu; dokonca sa i vtedy dokážu usmievať, vyžiariť lúč lásky tam, kde je to potrebné..., bez ohľadu na seba a svoje problémy. Na nás mužoch sú bolesť a trápenie zvyčajne vidieť, poznať, činia nás indisponovanými doma či v práci, trpíme a sťažujeme sa, kde sa len dá.

Povedať žene - Si silná! - by nemalo znamenať - Poradíš si sama. Sprievodné objatie a ochota zdieľať problémy, nech už sú akokoľvek "ženské" či komplikované, navonok akokoľvek maskované, sú jednoducho základom, balzamom na dušu. Netreba si tiež myslieť, že silná žena to preháňa s túžbou byť samostatná, byť niečo viac. To len znamená, že túži žiť svoje sny, chce, aby ju každý rešpektoval ako seberovnú a dal jej istotu v tom, že ak bude potrebovať pomoc, vie, na koho sa môže obrátiť. Nepoznám ženu, ktorá by ochotne nezdieľala svoje problémy s niekým, pri kom má túto istotu, nech by bola akokoľvek silná. Dôležité je tiež zaujímať sa o problémy ženy a pomáhať jej, aby na svoje problémy myslela menej, vytvárať atmosféru, v ktorej sa problémy zvládajú oveľa rýchlejšie, bez ďalších tráum či následkov.

Ani ja som v chápaní ženy nebol iný - Veď žena je silná, poradí si sama. Alebo - Aj tak žene nerozumiem, kto sa v nej má vyznať? Zľahčoval som problémy žien, pretože mnohé z nich navonok nielen že plnohodnotne fungovali, ale zároveň vystupovali tvrdo, chladno, pôsobili nekompromisne. Avšak tie isté ženy som už nemohol vidieť večer, pod tiažou problémov, rozplakať sa v okamihu, keď ich nikto práve nevidel, aby ich nemohol nik formálne poľutovať či začať sa zaujímať o ich problémy po tom, čo by na nich samy upozornili. My muži to na iných nevidíme, lebo vidíme viac seba. Nie je nemožné naučiť sa dívať sa na človeka otvorenými očami a načúvať mu srdcom. Pretože my nie sme jediní, kto má problémy a dokonca nie sme ani spása sveta, ktorá si zaslúži najväčšiu pozornosť.

Domnieval som sa tiež, že ženy zvládajú urážky, ponižovanie či šikanovanie lepšie ako muži. Takéto ženy na sebe veľmi tvrdo pracujú a zvyčajne sa dopracujú na samý vrchol svojich cieľov. Vydajú sa, majú rodiny a fungujú relatívne "normálne." Opäť však nik nevidí do ich vnútra, či práve chladná profesionalita nie je len maskou na tvári ženy, ktoré už nechce viac zažívať poníženie a bolesť z odmietnutia.

Dlhodobo šikanovaný muž prichádza o svoju prirodzenosť, mužskosť a stáva sa troskou, ktorá má problém zapadnúť vo svete mužov, má problém žiť plnohodnotne, pretože stratil atraktivitu, sebavedomie a silu muža (ktorá je u mužov často daná postavou, hlasom, správaním..., nie však skutočnou vnútornou silou). Dlhodobo šikanované či ponižované ženy strácajú dôveru v iných, uzamykajú v sebe túto bolesť a nechcú viac ukazovať svoju zraniteľnosť..., čím viac sa ďalej popália, tým vierohodnejšie sa ich navonok už žiadna krivda a zlo nedotýka, pred pozorovateľom "fungujú normálne."

A tak, muž či žena s akoukoľvek minulosťou, sú vo svojich problémoch nahí a silnejší jedine spolu, bez klamlivých či zľahčujúcich predstáv. Nie je pravda to, čo je hrané. Nie je pravdivý sebaklam. Žena je ako kniha, ktorú môže čítať len málokto. Ak ju čítam, mal by som si to vážiť, nemal by som sklamať. Ženy často nehovoria o svojich problémoch, pretože počúvajú problémy mužov a usilujú sa ich riešiť. Je potrebné nielen vnímať komplexne, ale vedieť tiež pohotovo reagovať a vytvárať vo vzťahoch rovnováhu prijímaného a dávaného. Obaja, muž i žena, potrebujú zahodiť predsudky, mylné predstavy o sile muža, sile ženy..., aby sa mohli skutočne chápať v úprimnosti a v pravde (aby mohli byť pred sebou nahí nielen fyzicky), vzájomne sa dvíhať v láske, pretože sila sa dokonale prejavuje v slabosti a v možnosti byť pred inými slobodný, sám sebou (nie stratený, spútaný, cudzí).

Cítiť silu znamená cítiť istotu, avšak ani ten najväčší silák nie je z kovu. Prečo mať jedného na problémy, druhého na povrchné rozhovory, tretieho na reálny život? Adekvátne pristupovať k problémom, pracovať s problémami a tešiť sa zo šťastia iného - to všetko zvládne aj jediná osoba - tá pravá. Iba tá nám môže každodenne pomôcť dosahovať vnútornú rovnováhu; raz nastavením zrkadla, raz vypočutím problémov, raz zdieľaním radostí, raz zdieľaním bolesti. Dôležité je nezasypávať spriaznenú dušu priveľmi alebo príliš často (nerozbiť v sebe kontrolku, ktorá blikala v čase, keď sme sa sťažovali príliš často alebo sme boli príliš ľahkomyseľní, nemali čas venovať sa vnútornému svetu toho druhého). Dôležité je dynamicky reagovať na aktuálne potreby najbližších a zmieriť sa i s tou možnosťou, že občas i napriek svojim snahám pre iných, my sami môžeme ostať nevypočutí.

Veľkou chybou v partnerstvách je to, že sa uspokojíme s niečím, kedy ešte bol vhodný čas sa s tým neuspokojiť a hľadať ďalej. Argumentovať - Partner sa zmenil! - nie je celkom oprávnené. My sme len nevideli a nechceli vidieť, ako sa v čase veľkej zamilovanosti správal k iným ľuďom.

Podstata akéhokoľvek vzťahu nespočíva v tom - byť spolu, keď je všetko v poriadku (to snáď zvládne každý), ale nezabúdať na duševnú hygienu. Tá je vo vzťahu dvoch vždy osobná, intímna, ale aj prieniková, spoločná. Nie vždy je to o nekonečne dlhom či nebodaj násilnom rozoberaní vnútorného sveta druhého, rozhovory o veciach, ktoré ten druhý ešte ani nevie správne pomenovať. Niekedy stačí pomôcť vypnúť, zabudnúť, urobiť iný program, nečakanú zmenu, krajší deň, sprostredkovať nový zážitok.

Kto je už raz zranený bolesťou, bolesť sa mu môže vracať v iných podobách, v iných životných situáciách. Hovoríme tomu - privolávať na seba nešťastie. Skôr ide o subjektívny pocit ukrivdenosti, nakopených vecí z minulosti, ktoré sme nedokázali spracovať, dodnes si ich neodpustili. Naša minulosť nás tvorí v prítomnosti, no netreba jej dovoliť zvíťaziť nad nádejou, nad možnosťou začať odznovu, byť iný, byť človekom, ktorý šťastie a radosť priťahuje svojou prirodzenosťou. Klamstvo, mrzutosť, zatrpknutosť, rezervovanosť môžu bolesť iba prehĺbiť, neochránia nás od ďalších úderov, trápenia. Novú bolesť sa môžeme naučiť správne spracovať, nie potlačiť či znenávidieť ju, nie útekom pred ňou. Kto sa už viackrát škaredo popálil, ten sa v prítomnosti stane citlivejším, vnímavejším na náznaky nepríjemností, bolesť a sklamanie očakáva dopredu, čím sa často sám pripravuje o vnútorný pokoj a šťastie. Nielen teda iný nám má uľahčiť život tým, že tu bude ako silný pre nás..., i my sami potrebujeme vycítiť, na čom všetkom vo vlastnom vnútri je ešte potrebné popracovať, čoho sa zbaviť, čo prijať..., aby sme mali väčší potenciál urobiť šťastných nielen iných, ale aj samých seba.

Prečo sklamané ženy túžia po citlivom partnerovi? Muž nenahradí kamarátku, nemal by. Muž bude stále mužom aj s chybami. Takýto človek môže mať problém sám so sebou a sklame nie preto, že by to chcel, ale preto, že to jednoducho inak ani nemohlo dopadnúť. Do takých ľudí je možno lepšie sa nezamilovať, pokiaľ nechceme trpieť. Nadmieru vnímaví a priveľmi chápaví chlapi môžu mať problém sami so sebou, nemusia byť až tak dobrými partnermi. Chlap je dobrý taký, aký je a aký má byť od prírody, čiže aj nechápavý, občas nepozorný, občas infantilný, tvrdohlavý atď. Stačí, že má dobré srdce a chce byť lepším človekom. Viac čakať netreba, to by boli ženy permanentne sklamané, pretože citlivý chlap sám potrebuje oporu..., a žena by ju mohla potrebovať viac. Žena je tá, ktorá koná viac citom a muž ten, ktorý koná viac pudom. Obrátene je to zle, katastrofa vo vzťahu a ešte väčšia katastrofa pri výchove detí (najmä synov). Všetko má svoje miesto, svoj dôvod, svoj čas.

To, že muž objíme iného muža alebo ho chytí za ruku..., to, že je občas sentimentálny, neuberá nič z jeho mužskosti, ak z neho naozaj vyžaruje. Zrejme však nie v našich zemepisných podmienkach. :-)

Žena si sama od seba nezvolila mať výsostné právo byť silná vždy a všade. Často to vyplýva z okolností a chladnej reality či reality plnej problémov iných ľudí (žena sa obetuje, poprie seba, aby bolo dopriate tomu, kto to potrebuje). Preto to často nie je potreba, ale nutnosť, aby sa nezosypalo to, čo drží jej sila (teplo domova, manželstvo, vzťah s priateľmi, deťmi atď.), keby sa zosypala ona sama. Pretože to všetko visí na jej sile. Ďalej to vyplýva zo zodpovednosti, ktorú žena má za viacero oblastí naraz; cez množstvo povinností, plnenie ktorých ľudia okolo očakávajú automaticky - lebo je to žena. Každá žena si preto niekoľkonásobne viac zaslúži zažívať stabilitu a silnú oporu, byť dobíjaná energiou, pretože na jej pleciach leží blaho a šťastie mnohých ľudí. Veď "len" bez citu by sme boli ničím. A kto nám do srdca vštepuje cit a umožňuje daný cit rozvíjať a odovzdávať ďalej, ak nie mama? Bez citu by sme boli nielen chorí, ale aj prázdni.

Ako si vybrať toho správneho, ak som sa už (nie) raz poriadne sekla?

Sex je dôležitý, ale ak to má byť perspektívne, skúste byť nekompromisná k mužom, ktorí na tom zďaleka nie sú tak zle, ako to prezentujú alebo ako to vy neraz vnímate. Muži totiž vedia, ako na vás. Treba hľadať charakter, nie slepého manipulátora, ľahostajného či bojazlivca. Najhorší charakter má otvorené toľko zadných dvierok a tak sebecké plány, že na to, aby to vyzeralo pekne (lákavo, zaujímavo), musí všetko prifarbiť (a navonok čo-to pozatvárať). Muži vedia ako na iné ženy, preto by mali vedieť ako na ženu, ktorú majú doma a ak to nevedia, majú odborníkov. Manželstvo je zodpovednosť dvoch dospelých ľudí, nie hra - Čo oko nevidí, to srdce nebolí. Ak sa niekto pri výbere partnera zmýlil, nech to rieši zodpovedne a dospelo, nie ako nadržaný adolescent. Skutočný charakter sa hľadá ťažko, ale bude to naozaj stáť za to.

Sex je vnímaný trošku inak mužom a trošku inak ženou. Pre muža je viac o penise, hrdosti, posile sebavedomia, vyzdvihnutí vlastného ega, o živočíšnej slasti. Dá sa povedať, že pre muža je sex často športom, hrou dospelých. Pre ženu je to chvíľa bezpečia, istoty, vášne, je to hodnotná chvíľa, v ktorej môže byť ocenená a milovaná v slobode alebo pošliapaná, zneužitá v akejkoľvek podobe. Sex je najkrajší vtedy, keď sa dvaja ľudia nemusia na nič hrať, keď moment spojenia je prekvapením, nie cieľom plánu.

Empatia má svoj čas, svoje miesto a svoj prejav, ale predsa len nemá mať takú dôležitosť, ak hľadáte partnera na celý život. Zo súcitu sa žiť nedá a altruizmus sa nikdy neprejavuje mužovi, ktorému chýba sex, pokiaľ je dospelý (nedospelého môžete poľutovať za sprievodu hurónskeho smiechu).

Skúste si vážiť i vlastnú slobodu, stav - nezadaná a cvičte sa v trpezlivosti; vo vyčkávaní na pravú lásku, v čakaní na to najlepšie a naďalej nech to pre vás ostane tým najlepším, čo ste si mohli vybrať. Nás všetkých skutočne naplní iba pravá láska, nie povrchné účelové a krátkodobé stretnutia s prízemným cieľom. Ja nedehonestujem sex, ale každá z vás vie, že ak vám muž/milenec vyjadrí svoju lásku len pri sexe, ale inak sa vás celý rok, aký je dlhý nespýta, čo cítite a či niečo nepotrebujete... a nezbadá, že ste smutná, resp. rieši to s vami povrchne, lebo so smutným človekom sa mu ťažko pomiluje..., nenapĺňa vás to a potom si už sama prajete, aby to skončilo. Takým štýlom hľadania lásky by ste ale vystriedali polovicu republiky :-) a zostali samy. Preto sa oplatí investovať do vyššieho cieľa a oplatí sa byť trpezlivým. Ak nikomu predčasne nesľubujete veľkú lásku a bezhlavo s niekým nesplodíte dieťa, nemalo by sa vám stať - Vyberala až preberala. Všetko má svoj čas a svoju postupnosť a raz príde ten moment, kedy zistíte, že toto je človek, s ktorým chcete stráviť zvyšok života. Problémom dneška je to, že si túto vetu akosi všetci začíname hovoriť pravidelne pri rôznych osobách v rovnakom alebo odlišnom čase. Čo je pravou príčinou našej nespokojnosti? Nie sme to my sami? A ak sme sa aj sekli pri výbere partnera (lebo máme právo na omyl), nedá sa to vyriešiť zrelým civilizovaným spôsobom a hlavne spôsobom fair-play?

Určite mi dáte za pravdu, že štyridsiatka je vekom zrelosti. Máme skúsenosti, či už životné, vzťahové alebo iné, nadobúdame väčšie sebavedomie, istoty, máme už celkom slušný profesionálny kredit, stabilnú prácu alebo minimálny problém nájsť si so svojimi kvalitami prácu novú a zázemie. Mali by sme už disponovať aj zásadami a jasnými predstavami o živote, o tom, čo je pre nás dobré, čo nás posúva dopredu a čo naopak. Mnohí z nás sú rodičmi, v kríze aktuálneho manželstva či po rozvode, v období prehodnocovania zažitého i plánovaného, v štádiu hľadania si nového partnera, ale už podľa úplne iných kritérií a iným spôsobom a prístupom, ako keď sme boli neskúsení, pobláznení, naivní. Aspoň si to teda hovoríme, želáme si to tak. Darí sa nám robiť veci inak, držať si tie nároky na modifikované ciele? Nakoľko sklamania, kríza, bolesť, nás môžu urobiť neistých, slabých, dostať nás späť na začiatok cesty.

Pretože, hoci sme skúsení, sme často zranenejší a vzťahovo závislejší ako kedykoľvek predtým. A možno najviac v živote túžiaci po skutočnej láske, čo nás robí extrémne zraniteľnými a zvyšuje nám to šance na nové popálenie sa.

Sme nielen viac realisti, mnohí už skĺzavame aj do negativizmu a hlavne, strácame všetky dobré vlastnosti dieťaťa.

Iste, samota, rany z predchádzajúceho vzťahu, neustály tlak, stres urobia svoje, ale toľko sme si hovorili, že tentokrát to urobíme inak, že takého a takého partnera už nie... a predsa..., dejú sa zvláštne veci, akoby sme po spoznaní nového človeka zabudli, niečo v sebe popreli, naložili si dlho kdesi pohodené ružové okuliare a po zamilovaní sa správaním a myslením sa vrátili do obdobia toľko nami kritizovanej nerozvážnosti.

Hovoríme si, že sa predsa spoznávame aj inak ako sexuálne alebo že aj pri sexe a okolo neho sa dá hlbšie spoznávať, ale je to autentické poznávanie sa? Je to dostatočné? Ide to cez triezvu myseľ a prevetranú hlavu? Práve erotickými aktivitami svoj mozog dopujeme dostatočne na to, aby sme vedeli odsunúť podstatné fakty o tom druhom a riešenia bokom a mnohé z toho, čo robíme je ovplyvnené prispôsobovaním sa druhému, snívaním, slepou dôverou, poblúznením, opojením, nevnímame to podstatnejšie objektívne ani perspektívne. Možno ani nechceme, veď si zaslúžime trochu "radosti."

Užívame si to, že konečne je nám dobre a zároveň si koledujeme o ďalší tvrdý pád.

Prajem nám všetkým väčšiu ochotu a reálne kroky k záchrane nášho aktuálneho vzťahu, aby sme v ňom pracovali najmä na sebe, aby sme si napokon pri ďalšom vzťahu nemuseli uvedomovať, že aj na rozpade toho predošlého sme mali svoj podiel viny, ktorý sme predtým neboli schopní vidieť, aby sme sa nerozchádzali až v čase, kedy už máme v hľadáčiku niekoho nového, aby sme dokázali existovať aj sami so sebou a v stave single a aby sme sa pri budovaní nového vzťahu skutočne vyhli chybám minulým, hlavne sa opäť nenechali ovplyvniť zamilovanosťou a sexom. Môžeme sa pokúsiť dívať sa na seba akoby zvonku - pohľadom iného, inak sa dívať na toho druhého - hlavne cez to, čo nám vie skutočne ponúknuť a aké jeho chyby, zlozvyky, presvedčenia môžu byť vážnym ohrozením vzťahu, viac a lepšie skúmajme perspektívu vzťahu, svoje povahy a kompatibilitu. Získame tak aj čas na to, aby sme v sebe úspešnejšie spracovali to minulé, vyriešili si praktické záležitosti spojené s nevyhnutným rozvodom a situáciou po ňom, ako aj samých seba.

Verme si, že sme dostatočne silní na zvládnutie čohokoľvek, no nechoďme za hranicu svojich síl. Hľadajme však skutočnú lásku. V tomto buďme nekompromisní, hoci, ak sme ju ešte nezažili, ťažko ju spoznáme.

Je náročné nepodľahnúť nerovnováhe citu a rozumu, mega dávke vzrušenia, očakávania, ale ak už pred novým či v novom vzťahu chceme robiť veci inak, asi nutnosti reflexie a sebareflexie sa nevyhneme. Nehovoriac o tom, že dokázať byť istú dobu s niekým "iba" priateľ je aj na prospech veci; získavame drahocenný čas, hoci si možno kvôli veku myslíme, že ho iba strácame a riskujeme odchod tak úžasného človeka. Pravá láska neumiera, neodchádza, nechce veľa, nekladie si podmienky, neberie osobnú slobodu, veľa znáša, chápe, je trpezlivá..., hoci s ňou nemáme osobnú skúsenosť a zažívame ju iba vo filmoch. Nebojme sa striedmosti a trpezlivosti, nestrácajme vieru.

Je zaujímavé, že nás často trápi to, že po rozvode bez anulácie hrešíme s inou osobu, a pritom všetko má svoj čas i postupnosť. Máme právo na nové partnerstvo, na ten svoj kúsok šťastia, ale vždy myslime na to, čo je teraz aktuálne pre mňa a pre budúcnosť nového vzťahu (a to, či vôbec má nejakú budúcnosť), prospešnejšie, aké správanie, rozhodnutie... a určite nielen pre mňa, ale aj pre moje deti... Nebojme sa vyčkať.

Uvedomujem si, že ľudia po štyridsiatke sú už často poznačení vzťahmi, osobnou situáciou, životom, akoby u mnohých aj vyhasla viera v pravú lásku, že mnohí dokážu používať rôzne herecké praktiky na zakrytie pravdy o sebe, svojich zranení, strachov, zlozvykov, ktoré ešte v mladšom veku nemali tak dobre vycibrené, taktiky emocionálneho chladu ako obrany, emocionálnej závislosti či manipulácie. Preto potrebujeme čas na spoznávanie sa "s čistou hlavou," vnímanie toho, čo pre nás ten človek robí, čo za to očakáva, hodnotenie jeho správania k nám, k deťom, iným ľuďom, ak nie sme s ním..., preto si potrebujeme nový vzťah veľmi dobre premyslieť, lebo konanie prefíkaného, vypočítavého, neúprimného človeka, nezrelej osobnosti, ale dobrého herca je neraz náročné včas odhaliť či odhadnúť správne daného človeka, zhodiť masky a pritom mu neublížiť ani nezraniť seba, nekradnúť si sny, neukrátiť sa o svoje túžby. Možno rovnováhou medzi chcením, záujmom a opatrnosťou, skúmaním nič nepokazíme. Nebojme sa byť nekompromisní. Dnes už nemáme čo stratiť, ak naozaj zdravo milujeme samých seba, veríme si a nechceme druhý či niekoľkýkrát riskovať inkompatibilitu pováh, názorov...

Ani sa dnes nečudujem, že stúpa počet prípadov, kedy je vekový rozdiel medzi partnermi väčší ako desať rokov. Samému mi je sympatické, ak v tej druhej osobe - mladšej je ešte iskra, životný elán, sympatická naivita, sebadôvera, detská úprimnosť, sny a viera, viera v hocičo, aj v to neviditeľné či priam nemožné, ak niekomu život nevzal svetlo z duše či nádej, nepripravil ho o schopnosť či ochotu existovať vo svete, kde city znamenajú viac. Naozaj už nie je možné vrátiť sa v duši pár rokov dozadu a nájsť to v sebe? Alebo nám skutočne ostáva na výber iba mladší partner so všetkými rizikami?

Tajomná mužská duša

Doba zneužívania slobody, chaotického prepletania úloh a povinností vyplývajúcich z prirodzených rodových rolí, emancipácie žien, feminizácie mužov, absencie vzorov a šliapania po hodnotách sa musí prejaviť aj v kríze rodových rolí jej posilnením. Bojíme sa hodnôt, "odstraňujeme" až "zabíjame" ľudí žijúcich na "vyššom leveli," vyspelejšej úrovni poznania, utekáme od nich. Bezhlavo sa náhlime za niečím, čo považujeme za vrchol šťastia a keď ho dosiahneme, zistíme, že toto šťastie nemalo byť v našom živote jediné alebo hlavné, že nás nenaplnilo tak, ako sme očakávali, pretože to, po čom skutočne túži duša človeka je niečo, čo nám nemusí byť prirodzené, čo nám môže byť zahalené, ale čo ako jediné prináša skutočný pokoj, radosť a naplnenie.

Prekvapuje ma mužská duša napriek tomu, že sám som mužom. Ako sa nás mužov dotýkajú nezdary a sklamania v rôznych oblastiach života, čo s nami robí bolesť, veci, ktoré nevyjdú tak, ako sme si naplánovali, no pritom sme do nich vložili veľa. Je zaujímavé pozorovať, čo to s nami robí, ak nás niekto alebo niečo zneistí. Najprv sa usilujeme prispôsobiť, potom to prepískneme alebo rezignujeme. Je ťažké predpokladať, čo sa ukrýva v duši muža. Často to nevie ani on sám. Je medzi nami toľko narcizmu a zameranosti na seba, neveríme nikomu alebo ani sebe, sme tak ovplyvnení skupinovým myslením, až to prestáva byť prospešné, škodí to našej duši a niekedy i povesti. Ako muži sme neistí. Musíme mať čas na to, čo chceme a sme radi, ak nám nezvýši čas na to, čo si vyžaduje našu iniciatívu a premeneného ducha, silného človeka, odvážny a výnimočný charakter.

Sme zraniteľnejší, nepredvídateľnejší, vnímavejší na krivdu, nedotklivejší, ovplyvniteľnejší svetom okolo nás, ale hlavne oveľa dlhšie a bolestnejšie dnes hľadáme samých seba. Chýbajú nám morálne autority a prísne, rázne, náročné, ale spravodlivé, obetavé a láskavé mužské vzory. Akoby sme nedokázali byť skutočnými mužmi, stálymi osobnosťami so zásadami, charizmou, nádychom gentlemana, ktorý priťahuje svojou vnútornou zrelosťou, životnou múdrosťou v pokore, pevnou vôľou, disponuje schopnosťou vhodným spôsobom a v správnom čase vstupovať do životov iných. Sme obmedzení samými sebou, nepísanými pravidlami a svojou minulosťou. Stráca sa z nás mužskosť, a hoci ju máme, zneužívame ju alebo jej nesprávne "používanie" nás diskvalifikuje. Vytrácajú sa spôsoby.

Uvedomujem si, ako aj mladí muži vychádzajú zo vzťahov zničení, dezorientovaní, s poznačeným pohľadom na partnerskú lásku i obraz opačného pohlavia, pretože do nich okrem sexu vložili omnoho viac - lásku, ochotu, dôveru (po odhalení svojho pravého ja, zraniteľného ja), obetu, čas i peniaze a vyšli z nich ako ponížení, vysmiati, ako tí, ktorí boli naivní či neopatrní, a preto "prehrali" (dnešný muž veľmi ťažko znáša bežné životné situácie, kontinuitu života, aj spravodlivé porážky, ťažko sa mu bojuje za správne veci, je zneistený okolím i samým sebou, nevie zaujať správny postoj). Ak však ľudia dajú do nezáväzných či "skúšobných" vzťahov úplne všetko, celú svoju intimitu, a napokon zistia, že to bolo zbytočné či predčasné, sú zranení ešte viac aj v 21. storočí. Výsledkom je nedôvera, využívanie, potreba nosiť masku, vnútorná prázdnota, slepé nasledovanie očakávaní iných, skutky motivované minulou krivdou a zradou, posilnenie transferencií, apatia, zameranie sa na vlastné záujmy a ciele..., a vôbec strata viery v lásku ako takú. Dezorientácia je o to silnejšia, o čo viac syna vo veciach lásky a sexu vychovávalo okolie a nie vlastný otec vzorom a príkladom i vo vzťahu s mamou.

Disponujeme nesprávnym komplexným pohľadom na sexualitu človeka a sex v praxi ako na lacný a ľahko dostupný pôžitok: "Ak si sa sklamal alebo nemôžeš mať (teraz) vážny vzťah, aspoň si uži sex ako prirodzenú potrebu." Človek sklamaný v láske ignoruje/umenšuje potrebu lásky a prijatia, a vyzdvihuje inú, ľahko dostupnú s menším rizikom sklamania či zranenia. V intimite však neexistuje také (dočasné, náhradné) riešenie, ktoré by neovplyvnilo vnútro človeka a jeho smerovanie. Neexistuje tu rozhodnutie sa pre niečo, ktoré by nemalo hlbší či skrytý význam, ktoré by si nevyžadovalo pozornosť, hoci primárne nemusí ísť o nič zlé.

Ak muž nerieši svoje problémy, nemôže sa naplno tešiť ani zo svojej mužskosti a sily a nemôže ňou obdarovávať iných ľudí. Každý muž, ktorý sa necíti byť dostatočne silný či dôležitý, má právo hľadať a nachádzať zmenu. Úspech v práci, v rodine, v medziľudských kontaktoch... dvíha sebavedomie, pocit moci a slobody v rozhodovaní sa pre čokoľvek, upevňuje túžbu byť naďalej vzorom, vodcom, nelíšiť sa v tom, čo by mohlo zdiskreditovať, a to je ďalšie riziko, niečo, na čo si treba dávať pozor, čo je potrebné riešiť. Nie som ani viac, ani menej ako ostatní. Nemám sa hanbiť za to, čo ma nevykresľuje ako dokonalú bytosť a prijať to, pokiaľ tým neubližujem ostatným, neraním seba. Môj aktuálny vnútorný stav v mnohom prispieva k tomu, že svoj vnútorný svet s jeho problémami precením alebo podcením. Preto je potrebné usilovať sa o vnútornú rovnováhu (umenšiť prípadný narcizmus, viac si všímať iných a chcieť sa nechať nimi obohacovať, hoci nie sú mojimi kópiami, bojovať proti negativizmu, strachu, závislosti na iných, beznádeji, učiť sa spracovávať krivdu, dokázať odpustiť sebe aj iným, chcieť napredovať s radosťou, nie z povinnosti atď.), aby som nazeral na veci správne a vedel pomenovať omyly voči samému sebe, pri ostatných ľuďoch a v rôznych situáciách. Otvorenosťou voči sebe a prijímaním spätnej väzby poznávame samých seba a nemáme v pláne posúvať sa niekam čím skôr len preto, aby sme čím skôr vedeli, na čom sme. "Rýchlo a hneď" znamená ignorovať prirodzený psychosexuálny vývin človeka a jeho zrenie (vzťahovo a emocionálne zranené osobnosti vnútorne dozrievajú neskôr, prípadne majú problém so zrelosťou v prejavoch, postojoch a potrebách). V skutočnosti sa nás môžu týkať rôzne problémy, ale sami ich nemusíme objaviť, prijať alebo ich zvládnuť. Tu pomáhajú: čas na seba, pokora, otvorená myseľ a konzultácia s odborníkom. Poznanie samého seba v čase, sledovanie reakcií, zmien, pocitov... a dialóg s odborníkom nám pomáhajú rozlišovať a spoznávať svoju dušu cez vedenie a spätnú väzbu. Uľahčia nám nazeranie na seba, učíme sa vidieť realitu, nebáť sa a predídeme mnohým omylom, ktorým by sme sa bez sprevádzania zrejme nevyhli.

Mohli by sme sa naučiť viac rozprávať aj o svojej duši, pocitoch, hodnotách, predstavách, neuzatvárať sa do seba, ani sa prehnane neprispôsobovať iným, usilovať sa vedome vstupovať do svojich myšlienok a predstáv z pozície dospelého JA, analyzovať pôvod, intenzitu, prejav, kvalitu pocitov a túžob aj s odstupom času a s nadhľadom, pri vnútornom oslobodení a otvorení sa každej možnosti. Dívať sa na seba aj očami druhého, skúmať, čo sme daným prejavom/postojom mohli spôsobiť vo vnútri iného, pýtať sa ho na to. Ideálne je, ak človek nikdy neprestane byť k sebe úprimný, naučí sa byť trpezlivý a vždy si nájde aspoň chvíľu čas na svoje vnútro, prípadne otvoriť sa niekomu inému. Dôležité je vedieť pomenovať, čo naozaj cítim a nebáť sa toho, aj keby to malo byť pre mňa nepriaznivé, ponižujúce či nevýhodné.

V partnerských vzťahoch, manželstvách by sa žena mohla učiť lepšie porozumieť mužovi a dať mu to, čo potrebuje, a naopak. Nikto z nás totiž nemá tú moc zmazať pohlavné rozdiely (potreby, myslenie, predstavy aj v sexe) ani nemá právo meniť partnera na svoj obraz. Prečo sa muž cíti najslobodnejší s partiou pri pive, pri plnej sile a najuznávanejší v športe a žena najmilovanejšia vo vlastnej rodine či najviac ocenená v práci? Prečo máme často pocit prázdnoty a neužitočnosti, hoci nie sme sami? A je problém, aby sme si ako rodina, priatelia či partneri vzájomne dali viac priestoru na to rásť v istote, byť samými sebou, priestoru na napĺňanie potrieb, plnenie snov v tolerancii vzájomnej odlišnosti, učili sa tešiť z odlišností milovaného, byť mu živou oporou pri prekonávaní zlého, úprimne sa tešiť z jeho úspechov a prispievať k nim? Dynamický vzťah okrem iného znamená aj to, že máme prehľad o tom, čo sa v ňom deje, čo sa deje s tým, s kým zdieľame.

Zamyslenia o mužoch nielen pre mužov

Musí byť krása tela a duše toho istého človeka v nepriamej úmere? Nemusí! Muži, veľa si o sebe myslíme a zabúdame sa vžívať do kože iných! Chceme mať pekné telo? Majme ešte krajšiu dušu! Nebuďme krásni a prázdni, ale pravdivo skromní a duševne plní. Buďme zrelí!

Od žien by sme chceli, aby vyzerali ako top modelky a my vyzeráme ako priemerní muži v zrkadle vidiaci modela. Keď si krásny, nechaj si to pre seba a nesúď iných podľa výzoru.

Uč sa prežívať trápenia iných a nezľahčuj ich svojou nevedomosťou a povrchnosťou, inak budeš trápny ty sám.

Liekom na mnohé problémy duše je dialóg. Čas mlčania by mal byť v partnerstve výnimočným stavom. Bohužiaľ sa často mlčí nie preto, aby sa premýšľalo o pravde, ale preto, aby sa pravda utajila. Kto žije v klamstve, nemôže bojovať za pravdu a klamstvo ho zničí.

Chceme iných meniť svojím správaním, postojmi? Možno je to pekné, ale ozaj to chceme? Čo ak takto ľudí "nútime" robiť veci preto, aby sa v porovnaní s nami necítili horší. Čo ak takto ľudia okolo nás nadobudnú pocit, že nás musia dobehnúť, alebo že nás nie sú hodni?

Máme čo doháňať v kategóriách ako úcta, viera, vyrovnanosť, stálosť, zodpovednosť, rešpekt, hrdosť, vnútorná sila, sloboda, nestrannosť, túžba ochraňovať, bojovať za pravdu...

Sme impulzívni, urážliví, nedotkliví, pomstychtiví, bazírujúci na nepodstatných veciach, nenároční v tom podstatnom, slepí, hluchí, nemí, pokiaľ nejde o nás, kritickí k iným, nedávame druhé šance, neodpúšťame zo srdca, nemáme čas, náladu... a takto chceme vychovať aj svojich synov?

V našej (a nielen našej spoločnosti) naplno platia vzory mužského rodu pri opise mužov ako takých. Sme chlapi, ktorí sú hrdinami slova a nie raz nevhodných skutkov, prevrátených hodnôt..., tvrdí ako duby (chladní ako ľad), naprogramovaní ako stroje. Čo tak pochváliť iných, viac ďakovať, nájsť si čas prejaviť úctu, záujem, nehanbiť sa za slzy, v dobrom vybočiť zo stereotypu?

Vŕtajú nám v hlave názory a postoje kamarátov a božechráň, aby sme vytŕčali zo stáda!

"Masturboval som a bolo mi fajn. Potom som masturboval pri porne a bolo mi ešte lepšie. Opäť som sa chcel vrátiť k masturbácii bez porna, ale už to nebolo ono. Mal som sex s jednou ženou a konečne som sa posunul do reality. Chcel som ale skúsiť aj niečo iné. Dnes ma už sex s jednou osobou nebaví a neviem, kde sa stala chyba. Alebo je mi to jedno? Sám neviem."

My v ženách hľadáme stelesnené božstvo. Čo tak hľadať charakternú krehkú ľudskú bytosť, ktorá bude pre nás a naše deti anjelom? Keby nás ženy vnímali tak prízemne, ako ich neraz vnímame my, tak v závislosti od temperamentu plačeme niekde v kúte alebo začíname vraždiť.

Ako civilizovaní ľudia chceme jesť civilizovane. Už keď hovoríme o sexe, to je niečo iné, s radosťou sa odvoláme na spoločných predkov so zvieratami. Prečo, keď jeme ako ľudia a jesť inak je nám odporné, nesúložíme ako ľudia a nevera sa nám nehnusí?

Ľudia zistili, že čím presvedčivejšie sa budú hrať na iných, dobrých, lepších..., tým jednoduchšie získajú to, čo si zaumienili. Máme toľko masiek, že v nich sami strácame prehľad.

Odkaz, ktorý som si našiel po rozhovore s istým mužom: "Musím pracovať na svojom egocentrizme, všímať si viac pocity ľudí okolo, neblázniť sa za ženami kvôli plným guliam, prejaviť im vďaku a neodmietať spoločnosť tých, ktoré nie sú v mojich očiach až také krásne."

Možno sa hanbíme vyznať svoju vieru a celkovo sa hanbíme robiť správne veci. Radšej zahundreme: "Kde bol Boh, keď dieťa umieralo?" Chlapi, kde bol človek, keď bolo dieťa hladné po pokrme alebo po láske? Kde sme boli, keď nás iný potreboval?

Najkrajšie a najsilnejšie väzby vznikajú práve cez priateľstvo, nie cez fyzickú príťažlivosť a posteľ.

Muž je vraj najspokojnejší vtedy, ak má plné brucho a prázdne vajcia. Väčšinou má ale prázdne reči a plnú hlavu sprostostí. Preto muž zreje ako víno. Čím je fľaša staršia, tým má vnútro lepšiu kvalitu.

Svet potrebuje silných ľudí s čistým a úprimným srdcom, ktorí ešte dokážu niesť iných na rukách. A to sme práve my chlapi.

Ani dospelá žena, a ani dospelý muž by sa nemali správať ako výstavné kusy, ale mali by byť použiteľní na všetko. Dnes pribúda ľudí, ktorým extrémne záleží na kráse; chcú byť čo najdlhšie mladí, zachovalí a ubúda tých, ktorí sa bez reptania či odporu chopia akejkoľvek roboty, nezdráhajú sa obetovať pre rodinu a pre iných ľudí, pretože im nechýba trpezlivosť a nezištná láska. Inými slovami pribúdajú narcisi a miss-ky, ubúda praktickosť, zabúda sa na pravé poslanie muža a ženy, strácajú sa "charaktery" a hodnoty.

Muž, ktorý hovorí o svojej kráse, pre mňa nie je mužom. Ako narcistického hedonistu by ho mali zavrieť do výkladu medzi umelé figuríny, aby si užil odstup, obdiv a relax. Taký muž musí oklamať a ponížiť mnohých i sám seba, aby napokon dospel k vlastnej a trvalej premene.

Mnohí muži majú problém vyjadriť pokoru tak, aby si ju nemýlili s ponižovaním seba či nepredstierali ju. A pritom pokora je tak kľúčová v každom vzťahu.

Niektorí muži by nemali byť partnermi ani otcami. Dvojnásobne to platí pri násilníkoch a manipulátoroch.

Hrdinstvo muža spočíva vo veľkosti jeho srdca a v správnych rozhodnutiach. Z muža nemá ubúdať hrdosť a sila. Má sa len poľudštiť v láske a odpustení. Spravodlivosť sa nerovná krutosť. Prísnosť sa nerovná odstup. Hrdinstvo sa nerovná zištnosť, ale konanie dobra napriek tlakom a väčšinovému prúdu.

Človek získava sebavedomie vďaka zdravým vzťahom s ľuďmi. Nedôvera voči sebe, neistota a nestálosť muža sú ako lavína, ktorá strháva vzťahy s inými ľuďmi, rozvracia vzťah muža a ženy, hlboko naštrbuje vzťah otca a syna a značí jeho budúcnosť.

Muž má dve hlavné povinnosti. 1. Robiť také opatrenia, aby sa nestal na ničom závislý. 2. Uvedomiť si, že vždy má čo robiť, aby sa stal pravým mužom. Žena by sa zasa 1. Nemala stať závislá na nikom a 2. Musí sa naučiť prijať aj nie pravého muža, s ktorým však nemá povinnosť viazať sa.

Sme neradi úprimní (neraz sa vnútorne trápime, nechceme sa zdôveriť), aby sme nestratili ani kúsok zo statusu silného muža (ktorý sa nesťažuje a vie si pomôcť sám). Skôr sa zdôveríme ženám (keď je už toho na nás priveľa), pretože sami medzi sebou súťažíme, prifarbujeme veci a hráme divadlo. Sila muža nespočíva v tom, že trpí potichu. Spočíva v tom, že vie pomenovať to, čo sa v ňom deje a vie aj to, čo, ako, kedy a komu to môže povedať. Vie, že to urobiť musí, aby sa vnútorne očistil. Rozlíšiť hlúposť od vážnej veci je pre nás umením. Niekedy stačí len nebedákať, nelamentovať a pokúsiť sa zdôveriť so všetkým, čo nás trápi.

Krátke zamyslenie sa 28-ročného muža nad sebou samým:

"Prečo som vlastne na čete? Kvôli túžbe byť v kontakte so ženami. S chlapmi si tu nepíšem, ignorujem ich. Písanie so ženami ma teší, dvíha mi ego (a nielen ego), cítim sa ako chlap, keď mi ženy lichotia a páči sa mi flirtovať s nimi. Tu sa môžem pohrať a kedykoľvek to stopnúť. V realite je to iné. Tam sa nestáva, aby som vôbec nejakú ženu balil, lebo zvyčajne má nedostatky, cez ktoré sa nedokážem preniesť. S dievčatami vychádzam veľmi dobre, viem, čo mám kedy povedať. Ženy milujú, keď si občas nasypem popol na hlavu, priznám si chybu, vyzdvihnem nejakú vlastnosť nežného pohlavia, pochválim ho, zavtipkujem. Máločo z toho myslím vážne a už keď nejakej napíšem, že nie som až taký pekný, že jej nie som hoden, vtedy ju dostávam do kolien a i mne sa na oplátku dostanú zaujímavé lichôtky. Je to hra, ktorej som úplne podľahol a ktorej niekedy aj sám uverím. Tie, čo ma spoznali a sú mi viac ako známe, chcú byť v mojej spoločnosti a majú ma rady. Milujem ten pocit, keď žena túži mať so mnou styk. Premýšľal a došiel som k záveru, že ešte nechcem mať nový vzťah. Stále nie som dostatočne materiálne zabezpečený a rôzne nedostatky na ženách ma skôr či neskôr nútia rezignovať. Moje nároky sú veľké. Mal som dlhodobý vzťah, takže už viem, že vybudovať si niečo také bude stáť neskutočnú námahu, úprimnosť a čas. Neviem, či to chcem obetovať.

Baby tu vidia nastajlovaného chlapa, čo sa odfotí pri nejakej príležitosti a idú za tým. Zistia, že má aj čosi v hlave, nevyspal sa s každou a vtedy ich láka ešte viac. Potom sú už slepé. Takej ženskej napíšem, že som bol v trojke a že neviem, či som urobil dobre, no jej je to jedno. Je šťastná, že si píše s mužom, ako som ja. Som opálený, vyšportovaný, šarmantný so zvodným úsmevom a osvedčenými gestami. Sála zo mňa sexappeal a ženy to milujú."

Je muž hrdinom slova a skutku alebo slabochom zmietaným pudmi? Je penis štetcom lásky alebo orgánom zábavy?

Som hrdý na to, že som mužom. Nielen svet žien je tajomný, ale svoje "záhady" má i svet náš. Napriek tomu, že sa považujeme za pánov tvorstva, často zlyhávame. Prežívame strach, odpor, intenzívnejšie vnímame bolesť, máme svojský prístup k problémom, iné vyjadrovanie emócií a prioritné uspokojovanie svojich potrieb a túžob, často sme zbytočne vznetliví až agresívni a rýchlo podliehame názorom i tlakom nielen zvnútra, ale i zvonku. Máme silnú tendenciu ospravedlňovať svoje činy. Milujeme akékoľvek rozmaznávanie tela a dobrodružstvo, ale utekáme pred zodpovednosťou. Naša sila nie je vnútorná, naším umením je zabúdať, potláčať, nevšímať si a maskovať. My muži sa často bojíme nepoznaného. Povrchné vnímanie situácií v nás môže vyvolať odpor a naše špecifické (ne)vyjadrovanie pocitov môže v ľuďoch okolo nás vzbudiť hnev, zmätok a nepochopenie. Každý z nás je tak trochu egoista, čím sme veľmi podobní ostatným samcom v prírode. Aj z tohto nášho presvedčenia o podobnosti pramenia časté neprimerané reakcie, ktoré sú nami považované za primerané dovtedy, kým ich niekto neodhalí a nevytkne nám ich. My sa však aj vtedy nejako obhájime. Ako mierneho egoistu ma pri zistení, že moja žena bude pár dní preč aj s kolegami, hneď napadne, čo budem robiť bez nej a začnem špekulovať, či sa tam s niekým intímne nezblíži. Áno, akási nedôvera a domýšľavosť v našom vnútri stúpa priamo úmerne s časom, v ktorom ho naše polovičky nestrávia s nami. I my máme svoje komplexy, vrodené i získané nedostatky, o ktorých zvyčajne nerozprávame nikomu. Posilňujeme si svoje sebavedomie a umelo umenšujeme pocit osamelosti, nepochopenia, vyčerpania či sklamania v partii kamarátov, kolegov. Tá však slúži na športové, pracovné, technické, vzťahové a sexuálne látaniny v hádankách s riadnou dávkou humoru a až po niekoľkých promile prechádzame na úprimné rozhovory a výlevy sŕdc. A ako je nám dobre pri tom pive. Prvý sa predvádza a posledný víťazí. Akosi všetko, čo je v nás slabé, zametáme pod koberec, len preto, aby sme pred inými neukázali svoju zraniteľnosť, aby neutrpela naša hrdosť či dobrá povesť. Aj preto si dobíjame energiu rôznymi spôsobmi, ktoré nie sú vždy adekvátne. Bojíme sa výsmechu, odmietnutia či samoty, preto v sebe mnohé veci potláčame a sopka emócií eruptuje pravidelne po každom alkoholickom výjazde. Aj mužská duša trpí, ale spôsob, ako sa s tým vyrovnávame, je akosi málo efektívny. Na jednej strane sme silní a odvážni, na druhej strane sa vieme správať prízemne ako slabosi.

Sme hrdí, ale i zraniteľní. Na jednej strane milujeme, na druhej ubližujeme. Keď nám to príde vhod, chceme splynúť s prírodou ako alfa dominantní samci, ktorí investujú do kvantity, riadiac sa iba pudmi. Byť pred niekým úplne obnažený fyzicky je naším každodenným snom, ale obnažiť pred niekým svoju dušu - to je neprípustné.

Hlavným orgánom a centrom našej vášne je penis. Penis je úžasný orgán na jednu úžasnú činnosť (okrem inej, ktorá je viac potrebná ako úžasná). Je orgánom tej najdokonalejšej formy lásky, ktorá má okrem osobného naplnenia aj nesmierny praktický význam, bez ktorého by táto spoločnosť neexistovala, pretože by ľudstvo zaniklo. Splynutie muža a ženy v láske, nie v experimente či alkoholickom opojení je najkrajšie telesné vyjadrenie tohto vznešeného citu.

Penis je orgán, o ktorom sa vie veľa, vrátane "problémov" s ním, ale hovorí sa o ňom málo. Koľko mylných predstáv o ňom získavame už od samotného detstva, a od chvíle, kedy ho môžeme využívať naplno, sme doslova nasiaknutí lžami a polopravdami. Koľko vtipov a nemiestnych poznámok na penis a sex si vypočujeme a sami vyprodukujeme. Bez penisu by síce nebolo možné dokonale vyjadriť našu lásku, no občas mu pripisujeme príliš veľa pozornosti. Každý z nás sa chce chváliť, ale keď dôjde na rozoberanie problémov, nikto žiadny nemá. A pritom len naša žiadostivosť nemusí poznať hranice. To už nie je o penise a našich potrebách, dokonca ani o našich výhovorkách o pozostatkoch po alfa dominantných samcoch, to je už o nás. Je to o našej zbabelosti, nešťastí, slabosti, hrdosti, neoblomnosti, v nevere a neschopnosti budovať pravú lásku a tešiť sa z nej. Sme slepí a hluchí pre lásku, ale plne vnímaví pre potreby nášho tela. Naša myseľ často balansuje medzi túžbou neublížiť milovanej osobe a možnosťou predsa len seba urobiť šťastnejším, uniknúť pri každom väčšom probléme, zbaviť sa čo i len minimálnej psychickej záťaže a zodpovednosti za vzniknutý problém. Takto chceme kamuflovať to, že sme už v podstate prestali milovať, resp. nikdy sme nemilovali pravou láskou.

Túžby sú silné a dennodenne sa pohybujeme medzi krásnymi objektmi vášne. Zabúdame však na jedno - nie iba penis z nás robí mužov. Všetky prešľapy, ktoré môžeme smelo zvaliť na penis, rolu muža dehonestujú. Naša najväčšia zbraň nie je najväčší a najkrajší penis a umenie milostného aktu, ale naša vernosť pri zachovaní mužskosti; naša vernosť napriek všetkým pokušeniam zvnútra i zvonku. Penis je iba orgán, ktorý by nemal byť terčom posmechu a ani centrom maximálnej pozornosti. On je súčasťou povolania muža k pravej láske. On je jej nástrojom, nie prostriedkom chvíľkovej rozkoše. Pravá láska je skúšaná množstvom problémov. Ale silná láska kolujúca medzi členmi dvojice je nepremožiteľná. Láska založená na pravých hodnotách premôže i žiadostivosť, i hrdosť, i pýchu, i akýkoľvek náznak egoizmu. Tvrdiť, že potrebujem sex, lebo s mojou polovičkou ho nemám často, je jednou z našich krásnych hlúpostí, ktoré uchlácholia dušu i svedomie. Ale tvrdiť, že sme sa so ženou akosi vzdialili a chceme to spoločne napraviť je hrdinstvo pravého muža. Môžeme byť obeťou akurát tak vlastnej úbohosti, určite nie vyzývavých pohľadov a provokujúcich výstrihov iných krásnych žien. Penis nemá vlastné nervové centrum a hoci sa postaví, je to prirodzené. Ale ak človek s najlepšie rozvinutým mozgom, nie omylom uloženým v lebečnej dutine, sa stane otrokom penisu, to už prirodzené nie je. Muža robí krásnym jeho slovo, ktoré dodrží, jeho prísnosť, ale spravodlivosť, jeho odvaha, ale i citlivosť, jeho odhodlanie, ale i sebazaprenie, jeho vernosť v láske i trpezlivosť, jeho schopnosť dobývať, ale nevlastniť. Penis je úžasný orgán úžasného muža, no neexistuje úžasný orgán záletníka, ktorého slovo nemá žiadnu cenu, ktorý žije len pre uspokojovanie svojich pudov a nemá záujem uprednostňovaním vyšších hodnôt dospieť k vznešeným cieľom. Bohužiaľ, v každom z nás drieme kúsok egoistu a túžba po dobrodružstve (v predstavách túžime byť obletovaní inými krásnymi ženami). Ako zvieratám by nám nemohol nikto nič vyčítať, ale ako ľudia by sme mali dať prednosť vyšším hodnotám sami od seba, pokiaľ nám slovo záväzok niečo hovorí, pokiaľ si uvedomujeme vážnosť slova rodina.

S penisom je možné sa hrať rôznymi spôsobmi a zažívať pravidelnú slasť, ale vždy to bude iba penis a iba istý okamih dňa. Čo s ďalšími hodinami a čo s budúcnosťou? Ako ich chceme prežiť? Uškodíme si nejako, keď si vytvoríme návyk na nezriadený spôsob života? Čo cítime vo svojom srdci? Na čo sa najviac tešíme, keď prídeme domov? Chceme prežívať len tak? Cítime v srdci radosť aj mimo chvíľ slasti? Cítime sa byť naplnení, potrební, milovaní? Tešíme sa na objatie, na duševnú blízkosť svojich manželiek? Dokážeme vidieť a vážiť si to, čo robia pre nás a pre naše deti? Dokážeme bojovať so zlom, hoci by sme mali ísť sami proti všetkým? Dokážeme neúnavne budovať našu lásku po celý život a nikdy si nepovedať: "Už mám všetko, čo som chcel!" či "Iný už nebudem!"? Alebo sme si všetkým takí istí, že nám stačí prísť domov, sadnúť si pred televízor, vyložiť nohy, otvoriť si pivo a nechať plynúť čas?

Je pre nás penis naozaj štetcom lásky alebo orgánom zábavy? Láska mení srdce toho najtvrdšieho muža na svete a mení na kameň ten najmäkší orgán na tele muža. No mala by to byť láska, nie experiment, súčasť pomsty či zábava. Ak dokážu byť verné niektoré druhy zvierat, k čomu ich určite neženie láska, o čo viac by sme mali byť verní my kvôli láske? Skúsme sa naučiť vyjadrovať svoje túžby prirodzeným spôsobom, všímať si a riešiť problémy v ich začiatkoch; skôr než sa ocitneme v náruči inej ženy. I slobodný muž hľadá lásku, ale nesmie zabúdať na to, že hľadá ženu, ktorá si zaslúži byť milovaná, nie využitá. Ženy tu nie sú preto, aby slúžili našim potrebám, ale všetci sme tu preto, aby sme žili pre lásku. Hovorí sa, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Opak je pravdou, pretože láska tu bola skôr ako sex. Každý, kto trochu prenikne to tajomstva lásky zistí, že láska je tak nádherná a neobmedzená, že nemôže byť pochopená. Ona nie je jednoduchým vyjadrením v telesnom spojení muža a ženy, i keď my si bez neho nevieme svoj život predstaviť. Lásku nepochopíme, pretože my nie sme schopní vnímať jej dokonalosť, jej čistotu, jej silu. Celý život sa o to ale môžeme usilovať a aspoň takto sa priblížiť k jej podstate; nie slovami, ale skutkami.

Prvoradou úlohou dospelého muža je názorovo sa oslobodiť od rôznych partií, pozrieť sa na seba objektívne a predsa optimisticky a začať trpezlivo a múdro (s perspektívnou víziou do budúcnosti - neurobím zo seba trosku skôr ako začnem žiť) budovať seba odstraňovaním svojich nedostatkov. Iba tak v sebe môže pripraviť miesto pre zrod pravej lásky.

My muži by sme mali pomenovávať každý zmätok, túžbu či problém vo svojom vnútri a naučiť sa zdôverovať sa tej osobe, ktorá nás možno v poznaní pravdy a spracovávaní vnútorných konfliktov ďaleko predbehla. Priznajme si našu nedokonalosť a zbytočnosť prázdnych a oplzlých rečí. Nedovoľme hrdosti či slepej vášni, aby nám riadila život a bránila nám duchovne rásť. Ak už žijeme, máme plniť aj vyššie ciele, než len konať pudovo.

Ako otcovia by sme mali svojim synom ponúknuť náhľad do pravého poznania a kvalitnou osobnostnou formáciou i sexuálnou výchovou ich nepriamo nasmerovať na správnu cestu, ktorú si napokon zvolia sami. Ako muži sa vieme vtipne porozprávať o penise a trampotách s ním, ale skúsme sa občas porozprávať i vážne o našej nedokonalosti, o tom, ako sa sila muža stáva v okamihu slabosťou a ako je dôležité najprv myslieť a potom konať. Nehľadajme v inom mužovi súpera, pred ktorým sa nesmieme pokoriť, ale hľadajme skutočného priateľa. Pretože sú veci, v ktorých nás žena nikdy nepochopí. Vyhovárať sa a utekať, keď už horí, nie je hrdinstvom muža, ale zbabelosť. Penis je úžasný, ale i obyčajný orgán, ktorý riadi i naša vôľa. Každý má právo na omyly, ale nikto by s nimi nemusel žiť či odstraňovať nimi spôsobené následky až do smrti. Žime jednoducho, ale s láskou. Nikdy sa nehanbime dať lásku tomu, kto ju potrebuje. Žime bez predsudkov so zdravou sebakritikou, so schopnosťou načúvať a byť otvorený možnosti odstraňovať vlastné negatíva, učme sa pokore a trpezlivosti. Buďme hrdí na svoju sexualitu, na svoj pohlavný orgán i na to, že ho vieme používať ako nástroj lásky. Nesnažme sa chcieť byť viac ako ostatní, ale buďme pánmi hlavne samým sebe a svojim žiadostiam. Buďme chlapmi srdcom i mysľou a až potom penisom.

Sexuálny harašment vs. pravé poslanie muža

Chýba nám osobný kontakt, ale nechýba nám kontakt sexuálny. Chýba nám priateľstvo s nepošliapanou hodnotou, ale nechýba nám sex. Chýba nám dobrosrdečnosť a empatia, ale radi sme nástrojom využívania a ignorancie. Chýba nám úcta, ale nenecháme si ujsť príležitosť niekým opovrhnúť. Chýbajú nám skutky lásky, ale nechýbajú nám silácke reči a prázdne slová.

Sex môžeme mať s kýmkoľvek, kto dobre vyzerá. Máme priateľky, manželky, ale nám to nestačí - my chceme viac - my máme od prírody na viac - my chceme dobrodružstvo. Slová priateľstvo, láska, vernosť zostali symbolmi dávnych hrdinov a my dokonalí nie sme.

"Ahoj slečna, ponúkaš služby? Koľko berieš? Mám chuť sa s tebou diskrétne a nezáväzne stretnúť. Máš chuť na 'sexík'? Dievča na 'fajku,' dobre zaplatím. Chceš si zarobiť? Som sympatický solventný pán, ktorý hľadá spoločníčku na pracovné večere, cesty a obedňajšie prestávky. Ktorá mi ho ohodnotí? Som zadaný, len diskrétne, najlepšie tiež zadaná."

Predstavme si, že sme žena, ktorá napíše do "sexzoznamky" túto vetu: "Je tu niekto sexuálne závislý?" V priebehu jednej minúty sa nám ozve viac ako 50 mužov vo veku od 17 do 50 rokov. Muži nám odpovedajú rôznymi reakciami, no každá z nich smeruje k jedinému cieľu - sexuálne dobrodružstvo; nový objav, nová trofej, nové uspokojenie.

Radi sa prirovnávame k dominantným samcom, ktorí chcú byť v (celoživotnom) období ruje rovnako úspešní ako oni, avšak neradi by sme mali najväčšie parožie.

Ako muž by som mal byť vrcholom stvorenia (spoločne so ženou), no som len bábkou v rukách svojich pudov. Nemôžem byť α dominantný samec, lebo nie som zviera. Mám byť sám sebou. Ak však moje slovo neplatí, lebo klamem a zahrávam sa s inými, nie som mužom, lež človekom bez cti, hrdosti, pravej odvahy, lásky, obety a trpezlivosti. Každý muž, ktorý nedokáže byť verný jedinej žene, je zbabelý úbožiak. Chce s ňou raz spečatiť svoj život, ale už dnes vie, že ona mu stačiť nebude, pretože ho neuspokojuje. "Potom s tým prestanem!" Avšak potom neexistuje - existuje len teraz!

Ja ako muž musím byť odvážnym a trpezlivým nielen pred svetom, ale aj pred sebou samým. I napriek svojej pudovosti je zásadový, zodpovedný, ale predsa dynamický muž s pevnou vôľou symbolom vernosti. Záletník, klamár, muž stagnujúci a chvíľkový vzorom duchovnej nezrelosti a zbabelosti.

Ako muž nemôžem byť vášnivý dobyvateľ ženského srdca len dovtedy, kým ju "neulovím." Pravá láska niky nezostarne, nezovšednie. V každej etape života sa síce môže meniť, formovať, dopĺňať jej skutkový prejav, jej sila sa však už nikdy nezmenší. Ak niekoho milujem, nemilujem ho do času, ale milujem ho na veky. Jej radosť sa stáva mojou radosťou, jej bolesť mojou bolesťou. Aká to musí byť bolesť, keď jej ju spôsobím ja sám? Neopísateľná. Ak naozaj milujem, nedokážem podviesť. Ak nemilujem, podvádzam už len tým, že nemilujem. Každý má právo urobiť pri výbere partnera chybu, ale nikto nemá právo ubližovať pri uskutočňovaní jej nápravy. Preto si vždy musím dobre premyslieť, ako chcem pristupovať k láske a ako dlho chcem žiť v omyle. Ak je láska vzájomná, ak je opätovaná, nie je dôvod nechať ju zomrieť, a predsa mnoho "lások" zomiera. Falošnú, klamlivú a dočasnú lásku, lásku nepostavenú na skutočných hodnotách pochovajme skôr, než stihneme splodiť potomstvo. Pochovajme ju skôr, než ona pochová nás v našich deťoch, ktorým sme dokázali ukázať len chybný obraz lásky. Ak neodhalíme a neodsúdime falošnú lásku zavčasu, ona odhalí a odsúdi nás. Láska sa buduje a budujú ju len dvaja. Iba oni sú zodpovední za to, či výsledné dielo bude veľkolepý chrám alebo slamená chatrč. Lásku nám nebude nik tretí "polievať." Skôr naopak - mnohí sa budú usilovať ohroziť ju a občas sa pokušenie zrodí aj v našej hlave. Všetci robíme chyby, ale ak nám nezáleží ani na láske, nezáleží nám už na ničom. Láska tu nie je preto, aby sme nezostali sami, ale preto, aby sme sa naučili milovať. Kto raz okúsi pravú lásku, nedokáže sa s ňou zahrávať. Pravá láska je ako ruža. Je krásna, krehká, prináša radosť i bolesť. Ak sa odtrhne a vloží do vázy, jej život sa skracuje. Najväčšiu krásu jej dáva sloboda (voľnosť a nedotknuteľnosť) a ak ju obaja partneri nenosia len vo svojom srdci, ale pravidelne a bez pripomenutia sa o ňu starajú. Polievajú ju preto, lebo im obom prináša nekonečnú a najväčšiu radosť v živote. Ak máme pri sebe takýto poklad, koľko pochabosti potrebujeme nato, aby sme ho zničili?

Ako my muži máme svoje potreby, tak majú svoje potreby aj všetky živé bytosti na zemi, i zvieratá. Ale ak dokáže byť verné zviera, potom múdry človek pri ňom musí zmierať hanbou.

Láska je v našich chlapských rukách tým najsilnejším a zároveň najkrehkejším pokladom. Iba on nás dokáže zlomiť alebo premeniť. Naše skutky nám ale môžu titul chlapa aj vziať, pretože každý chlap je povolaný k tomu, aby hľadal pravú lásku; aby v láske rástol, nechal sa premieňať a chránil ju až do konca.

Ak sa nerozhodnem pre lásku, ale pre živočíšnosť, ak dám prednosť pudom pred silou rozumu, sformuje ma presne to, pre čo som sa dobrovoľne rozhodol. A rozhodol som sa pre ľahšiu cestu s neistým cieľom.

Možno už viem, čo je to láska. Možno už viem, čo musím urobiť pre lásku. Už jej isto chcem dovoliť, nech ma premieňa a tuším i to, prečo sa mám vyhnúť nepravej láske. Veď akékoľvek dobrodružstvo či zotrvanie v nepravej láske ma nenapĺňa šťastím a ja sa postupne pripravujem o možnosť zažiť raj na Zemi...