Prvé partnerstvá, prvý sex...

Sú všetci dospelí dospelými?

Mladý človek by možno chcel z obrovskej radosti, že je už fyzicky dospelý, vyskúšať všetko naraz. Iný by možno chcel čo najskôr patriť do sveta dospelých, no iba chcením sa jeho reálny fyzický a psychický vývin neskráti.

Adolescent zvykne robiť vážne rozhodnutia unáhlene. Chce rozmýšľať a konať ako dospelý, no už o krátky čas ako nie dospelý mení svoje rozhodnutie, odmieta prijať zodpovednosť za svoju činnosť či nečinnosť a všetko oľutuje. Radosť vystrieda obrovské sklamanie.

Skoro sa do niečoho vrhať, prehnane sa trápiť pre niečo, čo je, bolo alebo bude, riešiť veci smrteľne vážne len preto, že iní ich riešia podobne, neustále porovnávania sa s inými atď. ešte síce patria do sveta dospievajúcich, ale úlohou rodičov a vychovávateľov je, aby odhaľovali a korigovali stavy, ktoré by dospievajúcemu mohli neskôr spôsobovať ťažkosti.

Čo ak takéto stavy pretrvávajú aj po období adolescencie a už dospelý človek nedokáže vnímať veci očami emocionálne zrelých ľudí, nedokáže prijať a rozlišovať pravdu, vlastnú vnútornú premenlivosť od stálosti, empatiu od ľahostajnosti až bezcitnosti, potrebu nutnej zmeny od nemožnosti/nevhodnosti niekoho či niečo meniť, zbytočnosť od dôležitosti, neschopnosť spracovávať negatívne udalosti čo najviac šetrne k vlastnej duši, zmieriť sa s tým, čo je a tešiť sa z každého okamihu? Človek na začiatku vlastného rozletu, kedy by mal byť plný entuziazmu, sily a energie, trpí zbytočnou beznádejou a smútkom. Chce byť zrelý, silný a rozhodný, hoci v skutočnosti ešte taký nevie byť. Valcujú ho tlaky zvonku a zvnútra ťažoba zodpovednosti v duši, ktorá si detstvo vôbec neužila a ešte nedokáže byť dospelá (hoci navonok už dávno žije dospelo). Zmätok v dospelosti s oneskorením emočnej zrelosti môžu znamenať, že človek nie je vyrovnaný so svojou minulosťou, ktorá na ňom zanechala hlboké stopy; je vnútorne zranený. Nedokázal sa očistiť od zlého, neobjavil či nepochopil tieto stopy na duši, zažil málo stability, opory, pochopenia, povzbudenia a skutočnej lásky, čím sa dnes ocitá na križovatke detstva s dospelosťou plnej chaosu. Často odhalí len to, že koná zle, ale nevie prečo. Tu už nepomáha napomínanie autoritami, ale je nutné vedenie odborníkom.

Prečo mnoho mladých ľudí zlyháva alebo vnútorne vyhára? Z dvoch dôvodov; buď ani nedošlo k skutočnému vyhoreniu, ale pretrváva stagnácia v strachu z nových vecí, nedôvere voči sebe a/alebo ostatným, prípadne sa daný stav zhoršuje. Dospelý má obavy zo života, nedokáže žiť naplno a je nesmierne "hladný" po láske a pochopení bez ohľadu na to, ako sa prejavuje navonok. Nedokáže žiť sám so sebou, nie to ešte s niekým iným. Často všetko prežíva veľmi intenzívne. Druhý dôvod je ten, že ešte v čase duševnej nezrelosti vyskúšal množstvo vecí zo sveta dospelých. Samozrejme, dochádzalo k nezdarom, pocitu duševnej prázdnoty nenaplnením očakávaného. Vďaka predchádzajúcim negatívnym zážitkom a zmätku môže mať dnes už v sebe vypestovaný odstup až odpor voči iným cez neustále porovnávania, krivdy a zranenia alebo disponuje nesprávnym/nevhodným vzťahom/prístupom k veciam, ktorých sa už presýtil a pritom si ich nebol schopný vychutnať naplno, lebo ešte ani nemohol (nebol emocionálne zrelý). Takýmto konaním sa navždy pripravil o skutočný zážitok a radosť z prvotného stretu s niečím v zrelosti tela i duše. Dnes, hoci citovo zrelý, má k daným veciam vďaka zapamätanému neutrálny, všedný alebo až negatívny vzťah, stráca nádej a motiváciu do vecí nových (máločo už je pre neho novinkou), a hoci ich prežije znovu, jeho vnútorná radosť z objavovania starého už nie je taká veľká. Nespútaným, nezriadeným životom bez pravidiel a zábran v ňom ochablo morálne cítenie, často i empatia, súdnosť a pravá radosť z poznávaného. Nedokáže sa tešiť z maličkostí a prijať prehru. V krajnom prípade mu je všetko ľahostajné.

Po rozchode, veľmi často u mladých ľudí, neopodstatnene dlho pretrváva obrovský smútok, ktorý často prechádza do depresií. Či už v stave "medzi vzťahmi" alebo v živote bez záväzkov môže mladý človek veľmi intenzívne, zúfalo až beznádejne prežívať vlastnú samotu (takáto samota nie je samotou v pravom význame slova). Nedokáže byť spokojný, vyrovnaný a šťastný sám so sebou, prípadne uniká zo sveta reality plného problémov do snenia a v ňom si vytvára svet vlastný. Je pasívny, necíti sa byť kompetentný na to, aby si v reálnom svete našiel miesto podľa vlastných predstáv. Svoje šťastie si chce vybudovať sám, ale tápe, lebo nevie, čo je jeho šťastím (snaží sa preto napodobniť šťastie či spôsob života iných). V opačnom prípade - aktívnou realizáciou seba, keďže doteraz jeho problémy nemal kto vypočuť, venovať sa mu, prijať ho takého, aký je, sa usiluje vytvoriť si svoj vlastný reálny svet, v ktorom konečne zažije pokoj a šťastie. Jeho prioritou je nájsť si spriaznenú dušu, ktorá ho "zachráni." Spolu s ňou chce okúsiť vytúženú harmóniu a vybudovať si bezpečie domova podľa svojich predstáv so želaním, že takto nájde doteraz hľadané. Keďže stále potrebuje intenzívne sprevádzanie dospelým, vnútorne silným a skúseným človekom, pretože rodičia výchovne zlyhali, hľadá podvedome náhradu v partnerovi, ktorý ale zvyčajne nezvláda niesť tú ťarchu zodpovednosti, lebo, prirodzene, on nie je jeho rodičom (kvalitný vzťah musí byť naplnením oboch strán; jeden druhému je oporou rovnako). Na partnera sa viaže nezdravo a/alebo stráca vlastnú identitu, názory, postoje, záujmy, slobodu. Predčasnú hru vnútorne zraneného človeka na dospelého so všetkým, čo k tomu patrí sprevádza prvotné nadšenie, ktoré čoskoro vystrieda strach a bolesť z tvrdého pádu, sklamania a opätovné hľadanie samého seba.

Každý čas má dosť svojich starostí, nepridávajme mu ďalšie. Poznávajme a zrejme. Je dobré neučiť sa na vlastných chybách, najmä nehazardovať so svojím šťastím i šťastím iných, pokiaľ sme si vedomí toho, že ešte nie sme vnútorne dospelí. Ako to o sebe zistíme? Nedokážeme:

byť schopní sebakontroly a sebaovládania,

prispôsobiť sa zmenám,

dôverovať sebe a/alebo iným,

byť zodpovední, vytrvalí a stáli v rozhodnutiach,

robiť kompromisy,

primerane zvládať konflikty a riešiť problémy,

nesťažovať sa,

zaujímať sa viac o svoju dušu a o potreby iných,

regulovať svoj konzumný spôsob života a "všehochuť,"

priznať si chybu a zdokonaľovať sa aj bez cudzieho napomínania,

adekvátne sa vyrovnať so stratou a žiaľom,

tešiť sa z prítomnosti,

vychutnávať si, nie využívať okolnosti a vzťahy naplno,

budovať si hlboké, nie plytké vzťahy,

byť skutočne nezávislí bez nezdravých väzieb a transferencií* (nevedomé prenášanie svojich pocitov a postojov zo skorších vzťahov na tie súčasné),

prijať nezmeniteľné a bojovať za zmenu k lepšiemu,

pochopiť a prijať svoju obyčajnosť (byť hrdý a skromný zároveň, nevyvyšovať sa) a pominuteľnosť.

Je potrebné nájsť samého seba, prepracovať vlastnú minulosť a spojiť ju s prítomnosťou, prechádzať si a analyzovať vlastnoručne pravidelne písaný inventár pocitov (v rôznych situáciách, ktoré sa následne s niekým rozoberajú, resp. vracia sa k nim po čase, môže sa porovnávať, čo som cítil v podobných situáciách vtedy a čo dnes, či sú dané pocity adekvátne alebo neadekvátne, či ma daný pocit/stav trápi alebo netrápi a prečo...), usilovať sa eliminovať zbytočný smútok a beznádej, naučiť sa pokorne prijímať prehru, nájsť si vlastnú cestu a štýl života bez porovnávania sa s inými, bez schopnosti manipulovať inými či vytvárania priestoru na manipuláciu vlastnej osoby. Nezrelý človek si nikdy neprizná, že potrebuje pomoc. Zrelý si je vedomý toho, že pomoc potrebuje, vie, akú pomoc potrebuje a vyhľadá ju. Dospelý človek musí vedieť akceptovať samého seba, vedieť, čo chce a objektívne zhodnotiť, na čo už má a na čom ešte musí popracovať (prijať istú postupnosť v trpezlivosti a ochote meniť sa).

Tým, že človek je uväznený v putách nevhodných/nezdravých vzťahov, nemôže byť tým, čím chce. Čím skôr sa ľudia v živote viažu a strácajú slobodu, možnosť sa vybúriť, nenútene sa ustáliť a nájsť vlastnú identitu, tým budú chcieť s väčšou pravdepodobnosťou z daného vzťahu uniknúť (pri ľuďoch, ktorí mali komplikovanú minulosť sa veková hranica nástupu emocionálnej zrelosti zvyčajne posúva vyššie). Niektorí dokážu vyzrieť v manželstve, ktoré ich napĺňa, posunúť sa v psychickom vývine dopredu vďaka láske, otcovstvu, materstvu. Iní zasa na vyzretie potrebujú slobodu - naďalej v nej zotrvať alebo ju získať späť, čo je možné, hoci cez rázny krok - rozvod, iba čiastočne. Ten už totiž nezmyje pečať rodičovstva a nezmaže ani to, že človek svojou nezrelosťou a výberom nekompatibilného partnera veľmi ublížil sebe i niekomu inému.

Láska má človeka napĺňať a nerobiť z neho otroka vlastných túžob a slepej vášne. Láska nie je ani diktatúra, ale sloboda v rovnováhe. Láska zohrieva citový chlad, vyrovnáva kopce nedostatkov a mení celého človeka. Daný človek však musí byť schopný rozlíšiť, čo je a čo nie je láska, koľko a akej lásky už dokáže dať, byť vnútorne pripravený prijať dotyk lásky, absorbovať ju hlboko do svojho srdca a až do smrti chcieť byť iba tým, kto miluje. Láska a nestálosť nepatria k sebe. Láska a pretvárka nepatria k sebe. Láska a egoizmus sa budú vždy navzájom vylučovať. Nestálosť je spojená s citovou nezrelosťou a obe dokopy znamenajú robiť veci splašene, bez rozmyslu, resp. podľa aktuálneho citového rozpoloženia, ktoré značne kolíše (neschopnosť počkať, analyzovať či dedukovať uvážene, byť trpezlivým, objektívnym, pokorným a vytrvalým v dobrom). Tak, ako nie je vhodná prehnaná ľahostajnosť, tak nie je vhodná ani prehnaná zodpovednosť a túžba riešiť všetko okamžite. V tréningu je významná výmena rolí. Dvaja ľudia si môžu vzájomne vymeniť roly, aby lepšie pochopili reakcie toho druhého a naučili sa chápať a korigovať vlastné správanie.

Energia, ktorá je v každom človeku, tzv. charizma vychádza z pokoja, vyrovnanosti a čistoty srdca človeka, ktorý nedokáže nenávidieť či odsudzovať, ktorému je vlastné milovať, hľadať pravdu, hľadať cestu, spôsob ako sa k inému priblížiť, nie ako sa od neho odlúčiť.

Pravá láska podnecuje túžbu prísť na to, čo nám bráni si viac rozumieť, túžbu nemeniť toho druhého, ale potrebu meniť seba.

Ako pomôcť dospelej osobe/dospelému dieťaťu vo vnútornom zmätku, ktorý práve prežíva? Heslo je: Predchádzať a viesť. Prevenciou je všímať si potreby a zmeny v správaní dospievajúceho i dospelého. Dospelé deti by už nemali byť rodičmi kontrolované, ale usmerňované s nenaštrbovaním vzájomnej dôvery.

* Vďaka transferenciám sú v nás pri styku s inými osobami vyvolávané pozitívne alebo negatívne zážitky (sme nadšení ich blízkosťou alebo iritovaní). Transferencia je postoj sprevádzaný emocionálnymi zážitkami k osobe, ktorý nemusí byť vhodný pre tento vzťah, lebo daná osoba je niekým iným. Sú vzťahy úspešné alebo padajú vďaka transferenciám? Bývalí partneri by mali zostať minulosťou. V opačnom prípade hrozí, že budú zasahovať do našej intimity v prítomnosti, mysliac si, že im ešte kus z nej patrí. Každý človek je iný a teda i každý nový vzťah s novým človekom je iný.

Načo vážny vzťah príliš skoro?

No tak daj - prečo by som ako osemnásťročný nemal mať vážny vzťah?! Nežijeme 100 rokov za opicami a aj vtedy sa mladí brali v šestnástich.

Obávam sa, že mladých ľudí je potrebné nanovo učiť, čo je to láska, ako vyzerá obraz pravej lásky, že takáto láska existuje a môže existovať aj v srdci či v životoch tých, ktorí o nej pochybujú, a preto ju znetvorujú, nedokážu si na ňu počkať, ani si ju vychutnať, vážiť si ju, pestovať ju ako vzácny kvet, zveľaďovať ju bez toho, aby nebola s niečím neustála porovnávaná či konfrontovaná. Mnohí mladí ľudia zažili v rodine rôzny stupeň deformácie lásky a medziľudského spolunažívania, trpia emocionálnym deficitom alebo zranením, ktoré sa vždy nejako prejavia aj v životoch dotknutých. Mladý človek je nevinný dovtedy, kým nie je zodpovedný sám za seba. Potom sa už nemôže vyhovárať na minulosť, utekať pred problémami, nevidieť ich alebo ich zľahčovať.

Láska je okrem obety aj väzba a prítomnosť človeka tu a teraz..., potom je to zrelosť ducha a emocionálna zrelosť, relatívna stálosť, a keď to dvaja ľudia všetko spĺňajú, chodia spolu kvôli tomu, že si plánujú aj spoločnú budúcnosť, ktorá už teraz má reálne základy. V prípade mnohých mladých ľudí, bohvie, čo bude o päť a viac rokov, pretože teraz sa potrebujú naplno sa venovať štúdiu, aby ich malo čo živiť až dospejú do zrelosti ducha.

Teraz si v páre na prvom mieste Ty a ona osobitne, nie krížom a nie spolu ako celok. Okrem toho, láska zrelého človeka nekladie podmienky. Prečo by sme to museli hneď nazývať partnerským vzťahom? Prečo by to nemohlo byť hlboké priateľstvo s tým, že ak človek naozaj ľúbil (akýmkoľvek spôsobom a hlavne dovtedy dostupným spôsobom), nikdy nezabudne (to sa však stane len raz za život s partnerom, na ktorého je treba počkať)? Zrejme ale na začiatku "vážneho" spolužitia spečatíme túto "vážnosť" sexom. Ale hlavným dôvodom toho, prečo sa neviazať v mladom veku je, že vy obaja sa ešte prirodzene vyvíjate a nakoniec zistíte, že potrebujete niečo iné, ako ste potrebovali pred pár rokmi. A aj bez vzťahu zistíš, aký typ človeka Ti ako partner bude najviac vyhovovať. Mnohí ľudia dnes skáču do vzťahov hlavne kvôli tomu, lebo si myslia, že im dajú to, čo im nedávajú priateľstvá (niekedy i rodičia). Avšak nič nenahradí čisté, pravé, úprimné priateľstvo (alebo lásku a pozornosť rodiča), ktoré je zároveň slobodné a predsa krásne puto (nemusím byť s tým človekom, ale chcem s ním byť často, lebo ma napĺňa pokojom a radosťou). Vzťah musí robiť šťastných oboch - a práve nezrelosť - fakt, že dvaja mladí ľudia sa vlastne na vzťahoch len učia, aby sa neskôr mohli vyhnúť minulým chybám, učia sa spoznávať samých seba i to, ako veľmi si treba všímať potreby toho druhého, aby to fungovalo..., no nemajú na to čas, lebo sa potrebujú venovať najmä sebe, zvyčajne spôsobuje, že v takýchto vzťahoch, ak ich ľudia berú príliš vážne (väčšinou jeden z nich), nie sú obaja šťastní (alebo len jeden z nich). Ako by aj mohli, ak sa ešte len učia a zároveň dozrieva ich vnútro, menia sa ich potreby..., často ešte finančne závislí od rodičov, bez ktorých by nemali z čoho žiť a kde bývať? Príliš mladý človek nezvláda ťarchu zodpovednosti za dvoch, nezvláda záväzok, prípadne si ho musí upraviť a rozšíriť pocit slobody v ňom, cíti sa byť spútaný, začína klamať a hrať nejakú hru, z ktorej by bolo fajn čo najskôr vycúvať. Začína hľadať dôvody. Niekedy nájde len tie absurdné, aby ospravedlnil seba, ba dokonca komické, ktoré druhého partnera veľmi zrania, ak prídu nečakane a ak, v nezrelosti ducha a mladíckej pochabosti, dôjde k jeho poníženiu.

Neverím, že sa ešte vekom zmením. To akože ešte "dozrejem?" V čom? A keď teda nie vážny vzťah, tak neviazaný sex áno? Veď predsa nám svoje potreby, nie?

Začítaj sa do slov chlapca, ktorý je len o päť rokov starší od Teba a popremýšľaj nad nimi: "Býval som citlivý, ba až precitlivený. Keď som bol ešte malý, často som plakával, každé buchnutie ma prinútilo k slzám a každá podivná vec ma rozrušila. Bál som sa. Keď som mal asi 7 rokov, za najväčší traumatický zážitok som považoval smrť andulky, za ktorou som plakal celý týždeň. Postupom času som bol citlivý čoraz menej. Vždy ma čoraz menej vecí prinútilo k slzám, začal som zisťovať, že život je hra, v ktorej ma nemôžu spomaľovať zlé pocity, neprajní ľudia, ľudia, ktorí si neuvedomujú, že na tomto svete sú aj iní; predsa len z mäsa a kostí..., majú city a bolia ich zlé slová či skutky... .

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Osobne si myslím, že keď je toho zla málo, môže byť na niečo dobré..., ale keď je ho viac, ako by bolo treba, zlé veci z nás urobia necitlivých, zákerných a neprajných bez chrbtovej kosti... . Ja sám cítim a vidím, že mne osobne sa toho zla už zbiera toľko, že nestíham a bojím sa, že sa zo mňa stane človek, akého ma ľudia chcú mať... .

A ako je to so mnou teraz? Svoje slzy som nevidel už niekoľko rokov. Nešťastie iných mi začína byť čoraz viac ľahostajné, neprajnosť už má tiež svoje miesto... . Neviem, ako je to možné, ale vďaka tomuto ma čoraz menej štvú ľudia, ktorí ma využívajú alebo majú na posmech. Zisťujem, že k šťastiu mi nechýbajú iní ľudia - aj tak každý klame, zavádza a hrá nečestne všetkými spôsobmi, len aby sa mal on sám dobre. K šťastiu mi chýba už len... .

Kedysi som nedokázal mať sex len tak. Teraz sa zabávam celú noc a po nej sa deje, čo sa deje. Prečo? Neviem, nezaujímam sa o to, prečo to robia so mnou a prečo to robím ja. Dôležité je, že sa mi to páči, že pri tom zabúdam na svoje nenaplnenie a bolesť... . Páčim sa im, ak som žiadaný. Koho by to netešilo? Nejde len o sex. Skúšam všetko, pred čím som mal doteraz rešpekt..., len aby som zabudol, zapadol, potlačil bolesť."

Vraj každý je strojcom svojho šťastia. To však platí najmä pre sebeckých ľudí, ktorí sú zahľadení do seba. Pre nás ostatných sú strojcami nášho šťastia ľudia okolo nás, pretože nie je možné byť šťastný, pokiaľ vám okolie to šťastie nedopraje alebo vás šťastnými nespraví. Vy sa môžete akokoľvek snažiť, bez priaznivých podmienok okolia sa úplne vnútorne vyprázdnite. Každý potrebuje žiť v spoločnosti, zdieľať a zažiť pocit byť milovaný bez podmienok a výčitiek. Nahradí to dobrý sex? Určite nie. Dvíhajú a zušľachťujú jedine hodnoty; niečo, čo sa z medziľudských vzťahov vytráca a nahrádza holým sexom; bez spojenia duší, ba dokonca aj bez priateľstva. Je to moja voľba alebo volanie o pomoc? Je to osobná výhra alebo prehra? Je to zbabelosť alebo hrdinstvo?

Niekto zo svojho nešťastia viní Boha, osud, iný okolie..., ale málokto sa zamyslí nad tým, či naozaj žije taký život, za ktorý sa nemusí hanbiť..., či ostatní ľudia vidia v mojich očiach svetlo, z mojej duše cítia hodnoty..., alebo tým, že okolo mňa je veľa zla, i ja pomaly vsádzam na sebectvo, trénujem moderné herectvo a hľadám spôsoby, ako z každej situácie vyťažiť maximum pôžitku, a keďže nie som až taký zlý, doprajem ten pôžitok aj iným. Ak dokážem súložiť bez mena, bez citu, bez zodpovednosti za toho druhého, sám seba robím človekom bez mena, bez citu, bez významu... a môžem sa naďalej vyhovárať na Boha, osud a iných ľudí; byť slabý, ale predsa tuctový.

Akým sa stanem človekom, keď už teraz som netrpezlivý, bez partnerského vzťahu nedokážem byť šťastný, no pritom si ani len nevšimnem, že trpí môj kamarát, ktorého poznám od detstva? Som naozaj dospelý a schopný/ochotný bez nátlaku plne prevziať zodpovednosť za svoje činy? Naozaj milujem alebo len hľadám samého seba? Som vnútorne vyspelý, ak dokážem byť voči niekomu ľahostajný? Čo mi bráni tešiť sa tu a teraz bez podmienok? Čo je príčinou toho, že chcem to, čo nepotrebujem, a to, čo potrebujem, nemám? Sedemnásťročné dievča mi po prečítaní si tohto článku napísalo, že je to odpad a mal by som byť vďačný, že si ho vôbec dokázala prečítať a nezvracať. Áno, je to názor človeka po puberte, ale je to naozaj iba tým? Čo vtĺkajú do hláv mladých médiá? Aké prostredie ich formuje? Kto na nich vlastne má čas? Akou budúcnosťou budú naše deti?

O láske sa dlho nepremýšľa, neplánuje sa. Ona je spontánna, pohotová a nevyberavá, ak má byť nezištná, vychádzajúca z čistého a úprimného srdca. Kto takto nevie milovať iných ľudí, nebude šťastne existovať v žiadnom partnerstve, resp. nebude pri ňom šťastný ten druhý a partnerské spolužitie sa stane nenaplnené, v napätí a výčitkách.

Byť verným sa učím vtedy, kedy verným byť ešte nemusím. Je to moja voľba v slobode - byť pánom seba alebo otrokom svojich túžob.

Unikajú nám problémy mladých manželov, ktorí sa v manželstve pomerne skoro začínajú nudiť a hľadajú rôzne spestrenia, najmä tie erotického charakteru a s tretími osobami. Kto praktizuje neveru, určitým spôsobom si prestal vážiť samého seba. Má sa síce rád, ale bol by radšej keby ho malo rado viac ľudí. Ako inak, ak nie pri sexe, kde sa spája príjemné s užitočným? Kto toleruje neveru, prestal veriť v pravú lásku.

Ľudia si prestávajú vážiť hodnoty, prestávajú ich budovať a lipnú k povrchným zábavkám. Strácajú prehľad o tom, čo je správne, čo je nesprávne, čo je sebecké, čo je obeta, čo je rovné, čo krivé, čo je potrebné, čo škodlivé. Sme pod vplyvom verejnej mienky, pod tlakom vlastného nešťastia. Zrelý muž hovorí toto: "Rozišiel som sa s partnerkou. Na vzťah nemám náladu, chuť, ani energiu. Ale už som sa dostal do štádia, že mám chuť na lásku. Pretože láska je to, čo ma robí v spoločnosti ženy šťastným. Vzťah či manželstvo ako slovo je pre mňa znakom obmedzovania, menenia, netolerancie, pretvárky, bytie v zotrvačnosti, za účelom získania majetku a osobného prospechu atď. na úkor vznešeného citu lásky." Môžeme byť až tak pomýlení? Radšej sa vrátiť na správnu cestu ešte v mladosti. Nenechať si vziať obraz pravej lásky krivdou a bolesťou, poprieť ho zlou skúsenosťou, znetvoriť ho stratou viery, prekaziť ho netrpezlivosťou a duševnej nezrelosťou.

Je potrebné skúmať seba a uvedomovať si, ako sa správam k iným ľuďom, aký mám vzťah k hodnotám. Ak nezvládam seba, nezvládam spolužitie s niekým iným, som nestály, náladový, egocentrický, pedantný, podozrievaný, závislý na niekom, závistlivý, hedonista, cynik, klamár, herec, neempatický, nesamostatný, iný človek ma zaujíma najmä zo zištných dôvodov..., budem zrelý na taký vážny krok a záväzok, ako je partnerský vzťah a cez neho moja vlastná budúca rodina? Čo takto odovzdám partnerovi a svojim deťom? Môžem bez snahy o zmenu veriť v perspektivitu partnerského vzťahu, v to, že niekoho urobím naozaj šťastného a že skutočne šťastný budem aj ja sám?

Pre mladých a neskúsených vo vzťahoch

Príklad

S partnerkou sme sa rozišli po 5 rokoch spoločného vzťahu. Rok sme už spolu bývali v prenajatom byte, ktorí sme si chceli kúpiť. Uvedomujem si svoje chyby a nedostatky, ale som ochotný na nich pracovať, no moja partnerka už nie (zrejme už prestala byť tolerantná, milovať ma aj s mojimi chybami, nemá chuť pracovať na sebe či na našom vzťahu). Do toho sa zapojili jej rodičia, ktorí ma nikdy nemali najradšej, resp. vždy mali nejaké výhrady. Obaja sme mladí, partnerka ich teda počúvala a bola závislá na ich názore. Za náš rozchod by nemal byť zodpovedný nikto tretí (aspoň o ňom neviem), ale majú to byť len moje chyby, ktorými som spôsobil veľa komplikácií vo vzťahu a vraj aj moja žiarlivosť. Usiloval som sa dávať partnerke dostatok slobody, ale zrejme som si všímal každý detail, zmenu správania a chcel všetko riešiť. Potom mi už partnerka prestala rozprávať o sebe úprimne, ako aj o svojich činnostiach (napríklad s kým bola, s kým sa cíti dobre, s kým je v kontakte atď.) a tajila čoraz viac vecí. Priznám sa, že som sa bál, že ju stratím, ale nikdy som ju nechcel kontrolovať ani ju obmedzovať. Veľmi som ju potreboval a bál som sa, že ma prestane milovať. Viem, že to bolo hlúpe a zrejme som to všetko pokazil svojou komplikovanou povahou, predčasnými úsudkami či opatreniami. Uvedomujem si ale aj jej chyby, ktoré som zvyčajne, z veľkej lásky k nej, prehliadal. Nikdy som ženám nerozumel a zrejme nikdy ani nebudem. Ženy všeobecne zložito a v náznakoch rozprávajú a ja tie náznaky nie vždy pochopím, ich signály neviem dešifrovať správne. Prečo nemôžu byť jednoduché, otvorené a priame? Prečo chcú, aby sme na všetko prichádzali sami a čakajú, že budeme vedieť kedy, čo, ako urobiť, aby sme ich potešili, alebo sa vyhli tomu, že im ublížime?

Pre mladých a neskúsených vo vzťahoch

V partnerských vzťahoch (hlavne v ich začiatkoch) sa ľudia snažia byť lepšími tak dlho, ako to len pôjde. Vedia, že prehnanou úprimnosťou a holým obrazom seba by jeden druhého stratili. Preto nielen ženy sú komplikované, ale aj muži. Rokmi postupne zhadzujeme všetky masky a začíname byť skutočne úprimní, či už v pokojných rozhovoroch alebo pri hádkach. Ide o to, či to ustojíme a dokážeme sa po hádke aj pokojne porozprávať a usilovať sa o kompromis, aby nikto nemusel trpieť viac či obetovať sa menej..., alebo nechávame veci nevypovedané, prípadne sa uzatvárame do seba či hľadáme útechu inde. Skutočný život už nie je fáza zamilovanosti, ale reálnych problémov. O tom vie svoje každá mladá rodina s deťmi. Až vtedy mnoho ľudí zistí, že ešte na vážny vzťah nie sú pripravení a riešia to každý po svojom (niekto útekom a niekto častými zmenami správania, na čo doplácajú hlavne deti).

Nechať vo vzťahoch veciam voľný priebeh znamená nechať partnerovi dostatok času (na spracovanie vážnej situácie či pre neho dôležitej informácie zvonku/zvnútra) a osobnej slobody, nie však nezaujímať sa o neho, nezaujímať sa o vzťah, čakať, čo urobí ten druhý. Vzťah je akoby živý organizmus, ktorý si denne žiada svoju "potravu" a starostlivosť.

Dôležité je, aby sa so zamilovanosťou nevytratila aj vzájomná úcta, láska, schopnosť meniť sa a robiť kompromisy pre spoločné blaho i blaho toho druhého. Je správne nezabúdať byť vo vzťahu i kamaráti, komunikovať bez nátlaku a výčitiek, vžívať sa do kože toho druhého, vnímať jeho potreby, byť nezaujatý, nepresadzovať svoje egoistické ciele, pretože život nie je o tom. Hodnoty, ktoré tvoríme spoločne, nie sú súkromným dielom a nikto si ich nemôže privlastniť. No každý vo vzťahu má právo i na svoje súkromie a osobné šťastie.

Pedantný plánovač alebo ľahostajný ignorant? Ani jedno ani druhé. Rovnováha, sebakritika a pokora. Nesnažiť sa mať vo všetkom jasno (už samotný život a rôzne situácie v ňom jasné nie sú..., ani city človeka a jeho správanie nie je vždy popísateľné, vysvetliteľné či logické). Niekto by mal byť vo vzťahu viac spontánny a nemať odpoveď či plán na všetko. Nemusí byť predsa vždy o krok vpred. Niekedy je fajn nechať sa viesť, počúvať hlas svojho srdca i načúvať potrebám toho druhého. Inokedy byť zasa tým, kto povedie, ochráni, uistí. Iný si zasa musí dávať pozor, aby nebol príliš nevšímavý, ľahostajný. Možno vieme hovoriť o svojich chybách, ak sme pritlačení k múru, ale dokážeme na nich pracovať aj v čase totálnej pohody? Buďme stáli, pracujme na sebe systematicky, neupozorňujme okolie na to, že to robíme a koľko nás to stojí námahy. Obaja členovia páru majú na čom pracovať (za seba i pre vzťah), a buď to chcú robiť spolu, alebo každý oddelene či s niekým iným. Obaja máme vlastný podiel zodpovednosti za náš spoločný vzťah. Sypeme si popol na hlavu obaja, ak už príde na spytovanie svedomia? Aký je to vzťah a aká láska, keď jeden druhého necháme trpieť, čakať alebo ponižovať sa? Nikoho sme nezabili, len sme si obaja spôsobili krízu vo vzťahu, a podľa toho sa treba správať - zodpovedne a primerane situácii. Láska si vyžaduje čistú hlavu a čas pre toho druhého. Karierizmus, rôzne iné (často zbytočné) aktivity, únava... vzájomný vzťah postupne ničia a to ešte nemusíme byť ani manželia a prežívať ďalšiu krízu kvôli deťom. Ak nás zlomila táto kríza, je lepšie ešte vnútorne dozrieť, a potom vstúpiť do vzťahu pôvodného (a posunúť sa v ňom ďalej) či nového (budovať niečo nové a iné s niekým kompatibilnejším).

Netreba zabúdať na vzťahy s budúcimi svokrovcami, prípadne si ešte upraviť vzťahy s vlastnou rodinou. Rodina bude vždy súčasťou nás oboch. Ak moja rodina nedokáže prijať partnera, vždy to bude problém, pokiaľ sa za mňa partner nepostaví a nezačne za mňa pred rodinou bojovať. Vždy budeme pod vplyvom rodičov, jedine že by sme sa sami a dobrovoľne chceli od nich odtrhnúť v zmysle podmienky: Buď začnete rešpektovať môjho partnera, alebo sa nemusíme tváriť ako rodina a každý si bude žiť svojím životom. Takéto extrémizmy ale nie sú vhodné, pretože hoci by sa partner kvôli inému zriekol vlastnej rodiny, veľmi by mu chýbala a poznačilo by ho to (vnútorne by ho to dobehlo). Rodinu totiž nikto nikdy nenahradí, iba doplní ako partner. Na druhej strane, v čase zamilovanosti, môže byť práve rodina tá, ktorá nás drží pri zemi a otvára nám oči. Je len na nás, ako dokážeme filtrovať a korigovať ich narážky, pripomienky či upozornenia tak, aby sme si vzájomne ako rodina neubližovali.

Ak sa naučíme mať viac radi samých seba aj so svojimi nedostatkami, už nebudeme tak veľmi lipnúť na niekom inom, ani ho obmedzovať, pretože láska a vernosť sa vynútiť nedajú. Bude z nás vyžarovať pokoj, budeme sa vedieť sústrediť na potreby toho druhého ako vyrovnané a silné osobnosti s potrebou odovzdávať to dobré v nás okoliu. Vo vzťahu by mala existovať náväznosť - ak mi je s partnerom dobre, nebudem od neho utekať, nič mu tajiť či hľadať si náhradu... a nebudem mu ani ubližovať svojím správaním. Ak mi s partnerom prestane byť dobre, buď obaja niečo robíme zle, ale chceme zostať spolu a robiť to inak..., alebo sme jednoducho zistili, že k sebe nepatríme. Žiaľ, v reálnych vzťahoch už do týchto rozhodnutí často vstupuje niekto tretí, čo výrazne skresľuje skutočnosť a urýchľuje udalosti, ovplyvňuje správanie - ak to nie je vplyv rodičov, častejšie je to nový potenciálny partner.

Nebojme sa rozchodu, nebojme sa pustiť človeka, ktorý už s nami nechce byť. Nikoho neprinútime, aby nás naďalej miloval. Pravá láska nie je vlak, ktorý zmeškáme, ale bumerang, ktorý sa vždy (po kríze) vráti k tomu, kto ho naučil lietať. Ak to pravá láska nebola, jeden alebo druhý si časom nájde iného. Láska vzniká zo vzájomných sympatií a duševnej blízkosti a nezaniká bezdôvodne. Zrejme ju už istú dobu nemalo čo držať ani živiť. Hľadanie pravej lásky je proces vyžadujúci si trpezlivosť. Ak jeden nepociťoval pravú lásku, len si myslel, že ju pociťuje, obaja by mali byť vďační za toto včasné poznanie a nebrať rozchod ako zlyhanie (prípadne zlyhanie jedného z partnerov), ale ako skúsenosť a možnosť ísť ďalej. Rozchod síce bolí, ale žiadny človek nie je naším vlastníctvom a nie je správne ubližovať sebe ani tomu druhému (vydieraním, ponižovaním, ponižovaním seba, manipulovaním s citmi iného, stavaním sa do role obete, obviňovaním partnera atď.).

"Nechoď do nového vzťahu, kým ešte budeš cítiť smútok za predošlým a cítiť sa osamelo. Prvé mesiace vzťahu sú vždy najkrajšie (napokon je také aj priateľstvo), ale niekedy je lepšie vnímať seba a svoje správanie mimo vzťahu, vnímať toho druhého a jeho správanie mimo vzťahu v rôznych situáciách, budovať seba a zamerať sa na podstatu vážneho vzťahu. Táto predpríprava značne eliminuje možnosť ďalšieho rozchodu. Musíš byť ale dosť vnímavý na to, aby si vedel nielen predpovedať vážne rozdiely, ale aj rozlišovať vážne od prirodzenej odlišnosti, nemennú podstatu od meniteľných návykov. Ak chcem s niekým stráviť zvyšok života, pred daným rozhodnutím pustím k slovu aj svoj rozum (v akom období, prečo a na základe akých kritérií som si zvolil tohto človeka a usúdil, že je vhodný pre mňa, ako sa tento človek správa k iným mimo mojej prítomnosti, aká by bola naša spoločná budúcnosť, s akými rizikami pri aktuálnych skutočnostiach). Obaja partneri by sa vo vlastnom záujme a kvôli vzťahu mali hlavne v začiatkoch ponárať do hĺbky svojej duše a rozhodnúť sa v čase, v ktorom ,to ešte tak nebolí.ʻ A na to potrebuje každý, okrem skúseností, aj duševnú zrelosť. Práve tá pomáha urobiť správne rozhodnutie a prekonať bolesť v čase, keď ,to už naozaj bolí.ʻ"

Láska nie je nárokom, ale nezaslúženým darom, nevinným stavom. Pravá láska znamená, že hoci dvaja ľudia prerušili kontakt, dohodli sa na rozchode, sú na seba tak naviazaní a ich životy sú tak prepojené, že si nedokážu nájsť nového partnera, ale stále ich niečo ťahá do starého vzťahu. Pravá láska nie je to, že si nájdem nového partnera, pri ktorom nakoniec zistím, že nebol až taký dobrý, a tak sa rozhodnem, že sa vrátim späť. To je už skôr kalkulovanie, kde mi bolo lepšie. Niekedy i nezrelosť a vypočítavosť, únik od zodpovednosti či záväzku. Pravá láska ostáva i po ukončení kontaktu a vráti sa späť. Nedá sa jednoducho vymazať odtrhnutím sa od partnera. Ale pravá láska nemôže byť pravá, ak je iba jednostranná. Niekedy nie je vzťah pevný, vážny či osobný z rôznych dôvodov. Možno ho ovplyvňuje duševná nezrelosť, pochybnosti, práca alebo iné aktivity a možno i iní kamaráti, s ktorými sa radi chodíme zabávať a necháme sa nimi ovplyvňovať.

Prvý sexuálny partner nás mohol niekam v živote posunúť, pri ňom sa nám otvorili nové možnosti, skúsili sme, aké to je existovať vo vzťahu, aké je to byť milovaný duševne i fyzicky, ale nie je to naša konečná? Zrejme potrebujeme ísť ďalej, skúsiť ešte niečo iné, kým dozrejeme a pochopíme, čo vlastne chceme, aký typ človeka nám vyhovuje najviac. A možno sme v danom vzťahu dozreli a zistili, že toto nie je to pravé pre nás. Nerozísť sa zo strachu pred bolesťou z rozchodu, rešpektom pred samotou, kvôli postojom rodiny, priateľov určite nie je správne rozhodnutie. Priateľstvá udržiavame aj počas vzťahu, aby sme po ňom nemuseli zostať úplne sami. Avšak netrávime s nimi viac času ako s partnerom. Najsmutnejšie je, ak sa sklamaniami či životnou filozofiou dostaneme do stavu, kedy už netúžime po partnerovi na celý život (strácame nádej, ochotu, trpezlivosť), ale vyhľadávame najmä "prechodné stanice" a sexuálne zábavky. Neobstojí ani tvrdenie, že kým nemám stály vzťah, potrebujem si užiť.

Tak, ako sa človek má právo zamilovať, tak existuje aj opačný proces. I na neho človek má právo. Niekedy sa ťažko určuje príčina, často je tých príčin viac, pričom vôbec nemusíme byť nehodným človekom alebo zlým partnerom. Je fajn uvedomiť si svoje chyby a poučiť sa z nich (na to slúži úprimnosť a spätná väzba), ale nie je fajn obviňovať seba či toho druhého, alebo chcieť vzťah za každú cenu zachraňovať. Zachraňuje sa iba vtedy, ak sú láska, úcta a náklonnosť vzájomné. Nie je vždy jednoduché zistiť, či je to kríza alebo reálne citové odpútanie sa, ktoré si vyžaduje odlúčenie (pauzy v partnerských vzťahoch neuznávam, uznávam ich len v manželstvách s deťmi, kedy určite stojí za námahu vyskúšať úplne všetko pre záchranu vzťahu, aj dočasné odlúčenie). Určite to stojí za to zistiť (minimálne jedna strana je zvyčajne o tom presvedčená viac ako tá druhá, a ak sa cíti právom ukrivdená, iniciuje ďalšie roky; najmä v jej réžii je snaha o zotrvaní vo vzťahu alebo snaha o odlúčenie). Hlavným cieľom oboch by malo byť netrápiť seba ani toho druhého, k čomu je potrebné naučiť sa odpúšťať a konať nielen ľudsky, empaticky a morálne správne, ale aj efektívne s ohľadom na obe strany (až sekundárne s ohľadom na rodinu, blízkych, okolie).

Naša minulosť nás formuje v súčasnosti a môže spôsobovať to, že sme pre ľudí, ktorých ľúbime, akousi príťažou. Možno nimi i podvedome manipulujeme, pretože nie sme ochotní znášať to, ak nás niekto raní, nie sme ochotní prijať jeho skutočnú podstatu a robiť ústupky a už vôbec ho nechceme stratiť, dokonca ani vtedy, keď už on nás tak nemiluje, pretože opäť myslíme viac na to, čo my budeme robiť, koľko sme my pre tento vzťah obetovali atď. Zvykne sa tomu hovoriť emocionálne, osobnostne nevyrovnaná osobnosť vplyvom zranení z minulosti, najmä z detstva. Takýto ľudia potrebujú viac času na to, aby ešte sami dozreli, vybudovali samých seba, pripravili svoje vnútro pre vážny vzťah, v ktorom budú vedieť dlhodobo existovať bez vážnych problémov z ich strany. Samozrejme neovplyvnia problémy zo strany druhej, ale vnútorne vyrovnaná osobnosť to prekoná už len tým, že dáva tomu druhému úplnú slobodu - neusiluje sa nič vynucovať, nič nečaká - len miluje (netlačí, nenúti, nežiarli, nevyhráža sa, nevypočúva, nesleduje, neoveruje si tvrdenia, nenárokuje si toho druhého, nevyčíta, nekladie si podmienky atď.)... a pokiaľ to tomu druhému nestačí, s bolesťou v srdci to prijíma ako fakt, nie ako krivdu. Skutočne vnútorne vyrovnaná osobnosť vie existovať so samým sebou a praje si šťastie toho druhého, hoci ho miluje, a hoci jeho šťastie nemá byť spojené práve s ním. Láska je tak krehká, že ju naše zranenia často udusia, zabijú. My sami potrebujeme uzdravenie a ťažko chcieť uzdravenie cez toho druhého. V procese osobného uzdravenia môžeme ničiť jeho, minimálne ho ničím nenapĺňame, hoci robíme všetko na svete. Avšak to zranenie v nás kričí rôznymi spôsobmi a vyskočí v rôznych situáciách. Možno sme prchkí, výbušní, žiarliví, čo je dobré uvedomovať si a pracovať na tom. Už vtedy je dobré v/na sebe vidieť aj množstvo pozitív, na ktorých sa dá stavať. Vďaka nim máme dostatok síl na odstraňovanie negatív, vyzrievať v silnú a vyrovnanú osobnosť napriek svojim zraneniam z minulosti. Iba takýto človek môže vstupovať do perspektívneho vzťahu a má na pamäti to, že zodpovedá len za svoj vklad do vzťahu, nie za vklad či slabý základ toho druhého. Vychovávať a meniť sa musíme chcieť sami. Ak to bude chcieť viac náš partner, zničí to jeho i náš vzťah. Zrelosť ducha sa potvrdzuje kompromismi, predvídaním, všímaním si toho druhého, postupnosťou riešenia, odlíšením vážneho od banálneho, dialógmi bez urážok či urážania sa, výstupov. Väčšinou, ak vážny dôvod na rozchod nie je, jedna strana ho hľadať začne, a pritom dôvodom je možno ona sama tým, že prestala ľúbiť a zistila, že nevie, čo chce..., že ešte nedokáže prijať zodpovednosť, milovať iného aj s chybami atď. Úprimnosť (nie za každú cenu a nie v nevhodnej chvíli) je ďalším liekom na každú krízu vo vzťahu, v ktorom ešte existuje vzájomná láska (nie vtedy, ak jeden ľúbiť prestal, i keby dôvodom mal byť ten druhý).

Ak dvaja veľmi mladí ľudia začnú spolu chodiť príliš skoro a brať to príliš vážne, môže nastať problém. Je to akoby chcelo dieťa čím skôr dospieť, no nemá na to ani predpoklady, ani skúsenosti. Mladý človek ešte nemusí vedieť, čo vlastne chce a či mu ten druhý naozaj "pasuje." Ide skôr o učenie sa pokusom - omylom s malým počtom skúseností. V mladosti sa z toho vytvorí zvyk (alebo i záväzok z predčasného spojenia dvoch rodín a plnenia ich očakávaní, pocit zodpovednosti, tlaku, povinnosti, potreba nesklamať), lebo mladí ľudia ešte dozrievajú a menia sa, čím je ich vzťah odsúdený na zánik, prípadné neskoršie podvádzanie partnera. Niekomu trvá duševné zretie oveľa dlhšie ako inému, pretože nemáme všetci kvalitných základ (výchovný, vzorový alebo iný) i osobnostnú "výbavu."

"Milujte bez výčitiek a podmienok, nepresviedčajte ju, že za to stojíte, meňte sa iba kvôli sebe. A ona Vás buď prijme takého, aký ste a zistí, že to bol iba rozmar alebo kríza z jej strany, pretože spoznala niekoho, s kým by to mohlo byť lepšie..., alebo pôjde inou cestou, prípadne za tým, s kým jej podľa nej je lepšie. Obaja potom máte právo hľadať si k sebe kompatibilnejšieho a zrelšieho partnera a čím budete starší, tým tá zrelosť bude pravdepodobnejšia a s ňou aj perspektivita vzťahu. Nezabudnite, že dospieť znamená aj mnohých vecí sa zriecť a konať zodpovednejšie. Už nie som chlapec, ktorý sa chce baviť a zároveň muž, ktorý chce mať doma zázemie. Buď som vnútorne jedno alebo druhé. Nič medzi neexistuje. Som už vnútorne stabilný a nemám výkyvy. Nevyhýbam sa svojej časti zodpovednosti, ani sa neurážam, neutekám, nevraciam úder, ktorý možno ani úderom nebol. Bol len odvahou (vyjadriť pravdu, povedať ju, hoci zraní) či úprimnosťou po dlhom čase."

Veľmi dôležité je v čase krízy, po opadnutí vášní, vzájomne si poskytnúť priestor povedať všetko. Je vhodné sa dopredu na vážny rozhovor pripraviť. Napríklad napísať si dôvody, "čo na tebe milujem, čo pre mňa znamenáš, čím si v mojom živote, v čom si ma pozitívne ovplyvnil/a" do jedného stĺpca a "kvôli čomu pochybujem o našej spoločnej a šťastnej budúcnosti, čoho sa obávam, čím ma zraňuješ" do druhého stĺpca. Keď každý povie to, čo má na srdci, bez zbytočných emócií (nesnažíme sa citovo vydierať) a prerušovania, môže sa z toho vyvodiť spoločný záver. Opäť len pokojne, bez scén, výčitiek. Načo teatrálnosť? V spomienkach bude on/ona vždy jeden z bývalých partnerov, človek, ktorý bol súčasťou môjho života, niekto, komu som dal časť svojho srdca a svojej intimity. Je správne uchovať si iba pekné spomienky, neživiť bolesť, krivdu, výčitky či odpor. Rozchod je prirodzená vec, ktorá sa v životoch ľudí stáva (ideálne je, ak sú bez ďalších záväzkov). Na záver dialógu (ale to už zo všetkého vyplynie samo) je vhodné povedať si úprimne, čo k sebe cítime a jedine to rozhodne, či spolu zostaneme alebo nie. Ak z jednej strany nejde o pravú lásku, bolo by to len umelé predlžovanie istého konca v blízkej či vzdialenej budúcnosti, čo už s dieťaťom bude oveľa väčší problém.

Láska sa vždy dokazuje skutkami, ako aj silná osobnosť..., nie jednostranným sypaním si popola na hlavu, keď je už zle, presviedčaním, nebodaj sľubmi, že odteraz už bude všetko iné, ponižovaním sa atď. Je dobré priznať si pred partnerom svoje chyby, ale nie za účelom presviedčania či citového nátlaku "hry na city," aby polovička zmenila názor, alebo aby som sa vykreslil ako úbohý, nevedomý a trpiaci, a sľúbil všetko na svete, prosil o milosť, pričom dopredu viem, že sa nechystám meniť, lebo to už nebudem ja. Každý má svoju hrdosť, a tá by ho, pokiaľ je zdravá, mala motivovať k tomu, aby pri sebe nedržal niekoho, kto s ním byť nechce. Je to celkom jednoduchá rovnica, hoci v praxi veľmi trpí ľudské ego a nastupuje pocit krivdy, zlyhania, sebaobviňovanie a strach zo samoty (do bojov so samým sebou nezaťahujeme iných). Zrelá osobnosť nedovolí vracať údery, mstiť sa, ubližovať či nesúhlasiť s rozchodom.

Milujeme a len v kútiku duše veríme, že sa nám láska vráti späť, ale nemôžeme si ju nárokovať ako odmenu za svoju snahu. Niekedy sa ťažko hľadajú príčiny citového ochladnutia, niekedy ich je množstvo maličkých zbieraných roky a vždy to závisí od osobnosti oboch, schopnosti odpúšťať sebe i tomu druhému, ochoty meniť sa kvôli sebe, robiť toho druhého šťastnejším bez osobného prospechu, od osobných skúseností, situácie, vonkajších okolností atď. Láska je umenie, život je umenie. Nikdy si nemôžem povedať: "Už som pripravený na všetko," pretože za okamih ma na sebe prekvapí nová vec a iná zvonku ma vyvedie z rovnováhy. Učíme sa celý život nielen žiť, ale aj milovať. Žiť tak, aby sme boli pre iných magnetom, ktorému je ťažké odolať. Žiť tak, aby sme vedeli odolávať zlu, čeliť problémom a prijímať výzvy. Dokázať povedať nie i na lákavé veci, dokázať umenšiť svoje ego, kedy je to potrebné, v kritickej chvíli sa rozhodnúť, či kráčať spoločne alebo oddelene. Žiaden ústupok či priznanie si omylu neznižuje hodnotu človeka, pretože celý život je boj, komplex rozhodnutí s cieľom byť šťastný..., neskončí nájdením pravej lásky či vyriešením aktuálnej krízy. Pociťujem, že kvôli náročnej dobe na seba ľudia nemajú toľko času, ako ich láska potrebuje, aby mohla prežiť. Dialóg a pocit blízkosti sú riešením na všetko. Chcenie, obeta... . Vzťah napreduje vtedy, ak je v ňom (osobná i vzťahová) rovnováha vo všetkom a nikto sa nemusí báť byť pred druhým úplne vnútorne nahý; vtedy nemusí nič skrývať a môže si vychutnávať blízkosť spriaznenej duše.

Nakoľko má byť partner vnútorne nahý pred tým druhým, kde je hranica, za ktorou už môže zaťažovať, raniť druhého alebo škodiť samému sebe, zdiskreditovať samého seba či ponížiť? Iste je to veľmi individuálne a závisí to od toho, čo jeden od druhého v danom vzťahu vyžadujeme, čo vlastne vedieť chceme, ak to má byť vzájomné poznanie. Pred nikým nebudeme úplne úprimní a ani sami sebou, pričom každý z nás má právo i na vlastné súkromie. Do akej miery je vhodné nechať si pravdu pre seba? Do takej, aby sme ešte stále mohli povedať, že toho druhého poznáme a nežijeme v ilúzii, nenútime ho pred nami zo seba robiť iného človeka. Do akej miery zdieľať? Do takej, aby to jedného neznechutilo a druhého nezaťažilo..., aby sme vedeli, s kým žijeme, čo partner prežíva, aby sme poznali jeho potreby, zvyky, vedeli o jeho túžbach i nedostatkoch. Najslobodnejšie v týchto veciach je priateľstvo, ktoré nič nečaká ani nič nežiada, prehltne aj slabosť, odpustí omyl, ide ďalej bez výčitiek či nárokov. Aj v partnerstve to môže takto fungovať, avšak musia sa stretnúť dvaja, ktorým takáto holá úprimnosť a sloboda vo všetkom skutočne nebudú prekážať (pokiaľ je tam istota vzájomnej lásky a úcty budovaných roky - jednoducho spoločnej a peknej minulosti, ktorá zväzuje, a ktorá naučila odpúšťať). Dôležité je konať tak, aby sme sa raz nemuseli hanbiť sami pred sebou, ale ani pre tým druhým. Opak (rôzne tajnosti, hry) je znakom infantilnosti a neúcty.

Ak dobre poznáme partnera, dokážeme predvídať a robiť ho naozaj šťastným každý deň (svojou charizmou a prístupom k nemu, dokazovaním mu našej lásky, úcty a náklonnosti, skutkovým dokazovaním toho, ako veľmi nám záleží na jeho osobnom šťastí). Vždy je dôležité rešpektovať pohlavie a milované aktivity toho druhého. Nerobiť z partnera niekoho, kto nie je schopný sebakritiky, samostatnosti, užitočných, správnych vecí, ale preukazovať mu patričný rešpekt a obdiv. Partnera dopĺňame v jeho inakosti, nesnažíme sa ho zakaždým ovplyvniť alebo zneistiť. Hľadáme rovnováhu a kompromis vo všetkom, čo robíme a ak niečo robíme samostatne, vždy berieme ohľad na potreby a priania partnera, premýšľame nad tým, či to jemu alebo nášmu vzťahu neublíži. Je dobré vedieť sa ospravedlniť (nie však sa ľutovať či ponižovať), milo prekvapiť, udržiavať vzťah živým, usilovať sa o to, aby náš partner neprestal snívať, pomáhať mu plniť jeho rozmanité a možno i zabudnuté sny, ak je to potrebné, stať sa znovu dieťaťom, ak je to potrebné, byť vážnym dospelým. Jednoducho nestratiť chuť žiť a robiť iného človeka šťastnejším.

Je dnes panictvo/panenstvo v dospelosti prežitkom? Ako ho strácať?

Adolescenti (stredoškoláci) sa ma často usilujú presvedčiť o tom, že bez sexu človek zomrie, lebo aj oni sa cítia na smrť deprimovaní a vnútorne nepokojní, ak nemajú sex. Ubezpečujem ich o tom, že človek veľmi, ale veľmi pomaly vnútorne zomiera, vyprázdňuje sa, ochudobňuje sa jedine bez lásky. A ak má pocit, že bez sexu mu hrozí rýchla smrť, niečo nie je v poriadku. Môže ísť o závislosť, ale aj o potrebu byť milovaný, ktorá sa nesnaží byť napĺňaná autenticky. Závislosť nie je to isté, čo vnímanie sexu ako podania ruky, ale oba stavy sú škodlivé. Pokiaľ sa sex ako podanie ruky stáva pravidlom, takéto konanie deštruuje vzťahy a brzdí osobnostný a emocionálny rozvoj. Sex sa stáva obyčajnou hrou, avšak je to zároveň hra s dušou s jej intimitou a tú už takéto hry značia.

Najväčším problémom dnešných adolescentov je, že si nevedia užívať život naplno. Myslia si, že to "naplno" je napodobňovať chyby, zlozvyky a prešľapy dospelých alebo hoci len ich aktivity, no bez vnútornej zrelosti, na ktorú si, prirodzene, musia počkať. Teraz to nemá ten šmrnc, spôsobuje to zmätok a rany, no nemajú to ešte s čím porovnať, nemôžu ani len použiť sebareflexiu dospelého človeka s nadhľadom. Načo by im teraz bola sebareflexia vlastného rozbúreného a neskúseného rozumu na ešte viac rozbúrené srdce? Vtedy pomôže možno len slepo sa spoľahnúť na názor staršieho (rodiča, súrodenca, učiteľa, priateľa). Je totiž pravdepodobné, že ak nasledovali svoj morálny vzor, onedlho si podobný názor urobia sami a budú sa ho pevne držať.

Mladí ľudia si často neuvedomujú to, že do tridsiatky sa formuje ich osobnosť. To, čo teraz vnímajú ako pravú lásku alebo najväčšiu potrebu či obetu, o niekoľko rokov budú vnímať aj žiť úplne inak. Ale ak si nedajú čas vyzrieť, zostanú navždy poznačení plodmi svojej nerozvážnosti a netrpezlivosti. Najviac si to uvedomujem pri mladých ľuďoch s bisexuálnou sexuálnou praxou už od 16-tich rokov, ktorí mi povedia, že teraz je jedno, s kým sa vyspia, budúcnosť je ešte ďaleko. Akoby osobné skúsenosti, zážitky, rozhodnutia, vnútorné nastavenie dneška nemali žiaden dopad na ich budúcnosť. Akoby si lúsknutím prstov mohli povedať, pri kom nakoniec skončia a nemuseli sa na to vnútorne pripravovať, skúmať, nezahlcovať sa balastom, nespôsobovať si chaos striedaním pohlaví (ktorý nazývajú výhodou), nemuseli hlavne počkať. Akoby všetko bolo o nutnosti premeniť pocit na realitu, o užívaní si prítomného okamihu a neobmedzovaní sa v ničom. Každý človek si môže o desať rokov povedať, že už takýto nebude, že už má svoj život pod kontrolou, lebo sa to od neho aj žiada? Heterosexuálov sa zvyknem pýtať, či v manželstve budú verní, ak ani teraz nevedia povedať: "Nie!" lákavej ponuke, problém riešia únikom, konflikt jeho vyhrocovaním alebo pestovaním si mega ega. "Bisexuálov" sa zvyknem pýtať, či chcú do smrti striedať pohlavia pri sexe, keď sa na to cítia vnútorne predurčení, lebo raz sa bude treba ustáliť, usadiť sa, milovať niekoho a byť mu verný. Ale ako, keď niekto nie je zvyknutý zažívať nepohodu, nevníma ju ako substrát pre vnútorný rast a je zvyknutý robiť vždy, čo cíti a na čo má chuť? Rastúci vek slobodných jednotlivcov a počet rozvodov našepkáva, že vnútorná zrelosť, schopnosť budovať kvalitné a perspektívne vzťahy sa v živote človeka nezjavia lúsknutím prstov ani nenastúpia automaticky v tridsiatom roku života, ale príprava je dlhodobá (v podstate má začať už dospievaním) a nesmierne náročná - niečo stojí (námahu, čas, odriekanie, obetu, nepohodu, empatiu, vnímanie toho druhého komplexne, trpezlivosť, odpustenie, kompromis, vyvodzovanie zodpovednosti za svoje prešľapy).

Dnes je opäť často diskutovaná otázka panictva/panenstva, a to tak medzi mladými heterosexuálmi, ako aj homosexuálmi.

Niektorí ľudia hľadajú hranice toho, ako sa sexuálne potešiť, ale ešte zostať v panictve/panenstve. Diskutované je tiež to, čo je a čo nie je nevera. V podstate ako aj iné citlivé témy, aj vyjadrovanie vlastnej sexuality a zodpovednosť za neho sa dnes s obľubou uvoľňujú a relativizujú. Inými slovami - sexuálna intimita sa dnes prestáva spájať s intimitou duševnou, začína strácať hodnotu, exkluzivitu, vážnosť až posvätnosť.

Čo je vlastne panictvo/panenstvo v dobe, kedy je považované za prežitok či sociálny konštrukt?

Nejde o nič iné ako o trvajúcu sexuálnu zdržanlivosť pri niekom inom, teda stav bez akejkoľvek erotickej skúsenosti s inou osobou.

Ide o slobodné rozhodnutie človeka odhaliť pred niekým svoju sexuálnu intimitu až po vzájomnom napojení sa na intimitu duševnú. A to nie pocitovo (to sa môže udiať v akomkoľvek veku), ale skutočne; po náročnej vnútornej príprave.

Dnes začína byť hanbou a čudáctvom to, ak dospelá žena alebo dospelý muž ešte nemá sexuálnu skúsenosť. Ale pre takého človeka erotický kontakt s inou osobou nie je hrou. To znamená, že nehľadá hranice toho, čo už je stratou panictva/panenstva a čo ešte nie je.

Dnešná doba si priam žiada definovanie panictva/panenstva v širšom a užšom zmysle slova. Nemôže tu ísť iba o otvory prirodzené alebo vytvorené (rukou) na tele iného človeka, ktoré využijem pre svoje sexuálne uspokojenie (dokonca aj tie sa relativizujú a háda sa o tom, ktorý je pre stratu panictva/panenstva kľúčový a ktorý je bezpredmetný).

Vo vzťahu muž a žena je užšie vnímanie straty panictva či panenstva viazané na defloráciu. Je to jednoducho niečo, čo je vyšetrením dokázateľné, ale ani celistvosť hymenu žene nezaručuje status panny. A tu sa vôbec neodvolávam na duchovné ponímanie "čistoty" či prenesenie zmyslu slova. Celistvosť hymenu dokonca nevylučuje ani naplnenie skutku trestnej podstaty znásilnenia. Kým muž môže podľa celistvosti hymenu ženy niečo predikovať, žena sa pri mužovi v podstate nedokáže oprieť o nič hmatateľné, iba o jeho slovo. To slovo, ktoré sa dnes vypúšťa z úst len tak, nemá žiadnu váhu a nemusí mať ani reálny základ. Preto by bolo dosť obmedzené vnímať panictvo či panenstvo len na základe relatívnych dôkazov alebo vytvárať si za vlasy pritiahnuté definície toho, pri ktorých činnostiach či telesných otvoroch ešte nedochádza k strate sexuálnej nevinnosti (alebo k nevere) a pri ktorých už áno. Všetko pritom začína prílišným zahlcovaním našej mysle niekým alebo niečím iným, nelegitímnym napĺňaním našich skutočných potrieb, riešením vnútornej nepohody.

Kedy strácam panictvo/panenstvo?

Je lepšie opierať sa o stav, kedy vedome a úmyselne odhaľujem pred niekým svoju sexuálnu intimitu a vstupujem do zdieľania tejto intimity s druhým človekom. Pri strate panictva/panenstva, musí ísť o fyzický kontakt, pri strate sexuálnej nevinnosti môže ísť aj o kontakt sprostredkovaný napríklad cez virtualitu.

Aby sme vylúčili označovanie stavu panictva alebo panenstva ako čudáctva, potrebujeme sa zamyslieť nad osobným motívom držania si daného stavu a jeho vnímanie. Pre niektorých je tento stav príťažou až hanbou. Iní sa zasa usilujú udržiavať si stav panictva/panenstva čo najdlhšie, ale neuvedomia si, že už dávno stratili sexuálnu nevinnosť a že už sa v podstate iba ospravedlňujú či chlácholia svojou predstavou o danom stave. Heterosexuáli to limitujú defloráciou a homosexuáli análnym stykom. Lenže to je už iba prázdna značka a tak zúžený pohľad, často odpojený od vlastnej identity a integrity, až sa stáva bezobsažným chválením sa niečím, čo už dávno nemám a prispieva k objasneniu faktu, že strata panictva či panenstva sa dnes už absolútne neprežíva a bagatelizuje sa slovami:

"Veď urob to, keď to tak cítiš."

"Zbav sa toho čím skôr, inak budeš na smiech."

"Potrebuješ nazbierať skúsenosti, aby si vedel/a, kým si."

"Panicom či pannou budeš dovtedy, kým si sám/sama povieš, že ním/ňou si."

Panictvo či panenstvo je neoddeliteľnou súčasťou celkového vnútorného morálneho nastavenia a jeho strata nie je stratou, ale odovzdaním či darovaním, ktoré ani s odstupom času nemusím ľutovať. Proces držania a odovzdávania panictva či panenstva je odrazom vzťahu k sebe samému, mojej sexualite i nazerania na toho druhého a jeho sexualitu, ktorá je našou integrálnou súčasťou, najintímnejším vyjadrením a najcitlivejším odhalením žiadajúcim si úctu, zodpovednosť, uvedomelosť, prezieravosť, trpezlivosť, nehu a ohľaduplnosť. Intimita = vidíš do mňa ako nikto iný - vieš, čo prežívam, vieš, čím som si prešiel, vieš, čo chcem urobiť, vieš, čo potrebujem, vieš, ako ma to bolí, vieš, čo ma robí šťastným. Túžbou otvoriť sa vyvolenej osobe, zdieľať s ňou svoju intimitu ako komplex najtajnejších vnútorných pochodov i vonkajších exkluzívnych vyjadrení sa stávame nielen najodvážnejšími, ale aj najzraniteľnejšími a odpojiť sexuálny akt od niečoho, k čomu je potrebné pristupovať "s bázňou a bosý" by malo byť prehreškom aj v dnešnej dobe.

Ako sa sexuálne správať pred manželstvom?

Mať čím skôr za sebou prvý sex?

Je viac "cool" byť iný alebo byť ovca? Môcť byť hrdý na hodnoty, ktoré vyznávam, vedieť prečo - mať poznanie a byť vyrovnaný s tým, aký som teraz a čo mám teraz, znamená nepodľahnúť tlaku kolektívu či verejnej mienky, rozhodovať iba za seba a pri neistote sa nebáť vypýtať si radu od morálnej autority, skúseného vzoru. Lebo môcť mať sex ešte neznamená byť citovo zrelý a dokázať prevziať zodpovednosť, vidieť seba i jeho vo vzťahu pravdivo, vedieť s ním vydržať napriek problémom, dokázať toho človeka nechať odísť, nebyť na ňom závislý...

Môžem sa naučiť mať k sebe a svojej sexualite zdravý a otvorený vzťah, učiť sa trpezlivosti a zdržanlivosti, aby som vedel detegovať osobnú vnútornú zrelosť a pripravenosť niekoho naozaj milovať a darovať mu aj svoju intimitu. Podstatou je byť hrdý na svoju inakosť a mať sa skutočne rád. Mať pevný základ, byť vedený dobrým učiteľom, pred ktorým som mohol bez obáv vyjadrovať to, čo som cítil bez hodnotenia toho, či boli moje pocity dobré alebo zlé. Ak sa mám skutočne rád, nepotrebujem byť ovca a plniť očakávania iných ľudí.

16-ročný chlapec, pozerajúc už 6 rokov na porno, si povedal, že je čas to skúsiť naživo. Pozval si kamarátku k nemu domov, keď boli rodičia dva dni mimo mesta, čosi popili a chlapec sa rozhodol neprotestovať, keď sa mu kamarátka začala sama ponúkať. Lenže stalo sa to, že to neprebiehalo tak hladko ako v porne, prišli situácie, o ktorých sa v porne nehovorí, neskúsenosť dvoch mladých ľudí a chlapec "zlyhal." Trvalo mu pár rokov, kým sa odhodlal vyjsť z kolotoča viny a hanby a skúsil to znovu s iným dievčaťom, veriac, že teraz je už predsa len viac pripravený. Situácia sa zopakovala. Ešte pár ďalších neúspešných pokusov ho nakoniec prinútilo zanalyzovať situáciu detailne. Zistil, že bez podpory porna mu to jednoducho nejde a že vlastne žiadnu ženu nedokáže vnímať komplexne a ani ju ako takú nemá chuť poznávať. Pochopil, že nevie skutočne milovať.

Pokiaľ sa mi nepostaví, som nanič!

22-ročný muž mával problém dosiahnuť a udržať pri dievčaťu erekciu. Veľmi sa za to hanbil. Lenže jeho problém nebol v strese, ani v tom, že by bol tak trochu gay, ale v presvedčení, že sa s dievčaťom musí vyspať minimálne na druhom rande, že sa to od neho jednoducho očakáva, ak je dievča zdravé. V opačnom prípade v jej očiach klesne, prestane byť chlapom, stratí právo o ňu bojovať. Lenže on nemal potrebu ju na rande eroticky dráždiť a smerovať k sexuálnemu uspokojeniu. Veľakrát sa kvôli tomu s nejakým dievčaťom, ktorému sa páčil, ani nestretol. Rodová hodnota a sebahodnota tohto muža sa blížila k nule, bol ovládaný mýtmi, ktoré ho postupne ničili. Hodnota toho druhého sa u neho obmedzila na schopnosť chcieť mať sex, užiť si ho a ohodnotiť muža na základe výkonu. Až potom sa ľudia mohli ďalej spoznávať. Načo by spolu ďalej strácali čas, keby to v posteli neklaplo?

Ako dlho spolu chodiť?

Čo je to čistota vo vzťahu a ako dlho by ľudia mali spolu chodiť, aby sa nezačali týrať, aby nemuseli zachádzať ďalej alebo aby si nezhnusovali sex? Snahy o predmanželskú čistotu dnes vyzerajú ako tanec na hrane a skĺznutie sa vníma ako: "To nič, veď sa vezmeme." Je zdravé realizovať svoj vzťah ako kontinuálne "prisatie" na toho druhého? O zdravom vnímaní vzťahov a sexuality nemôžeme hovoriť ani vtedy, ak mladí ľudia nedokážu fungovať ako najlepší priatelia a v rámci erotiky skúšajú všetko, čo sa ešte môže a buď je utrpením to, čo sa ešte nemôže, alebo opakované zachádzanie ďalej je vnímané ako zlyhanie.

Čistota vo vzťahu má niekoľko rovín. Predovšetkým ide o dlhodobý proces, v ktorom vzájomne poznávame svoju osobnosť a jej kvality a zisťujeme, či je možná harmónia a splynutie duší po odhodení všetkých masiek a lepších tvárí. A to nie je možné bez otvoreného srdca, ktoré si samo žiada čím skôr prezentovať svoje skutočné JA. Až potom nasleduje čistota sexuálna, potrebná zvlášť vtedy, ak mladí ľudia nie sú pripravení na spoločný život "naostro" vrátane prijatia a výchovy dieťaťa. Lásku posilňuje obstátie v ťažkých skúškach, chvíle rozkoše ju skôr spestrujú. Partnerský vzťah buduje zdieľanie každodenných starostí a radostí, nie pohotovosť užiť si za každého počasia a nálady. Na partnerský vzťah sa najlepšie pripravíme budovaním priateľstiev s viacerými ľuďmi, teda s rôznou paletou pováh a vnímaní života, ako keď vystriedame pár ľudí v niekoľkých nevydarených vzťahoch, v ktorých sa často silno popálime, lebo sme mali veľké očakávania a zbožšťovali si toho pre nás jediného na svete. Iste, zrelé vyjadrenie lásky nie je veľmi možné bez skúseností a veľmi mladými ľuďmi, ktorými tu a teraz lomcujú pudy a ego. A práve preto spoločné chodenie nemá trvať dlho, a teda nemá začať skoro, ale ani potom nemá príliš rýchlym tempom naberať plnú vážnosť a podobu snúbeneckého stavu.

A čo má byť tou výplňou do doby, kedy budem schopný a ochotný vzťah s niekým plynule posúvať ďalej a budovať ho už aj so sexuálnou zložkou celý ďalší život? Priateľské putá s rovnakým aj opačným pohlavím. Priateľ je ako brat. Ťažko sa to však dnes vysvetľuje, keďže mnohí ľudia dnes nežnú skutočné benefity súrodeneckého vzťahu alebo nemali za potreby povýšiť biologické puto na čosi viac. Faktom je, že čoraz viac ľudí dnes túži zažiť skutočné priateľstvo bez ohľadu na to, či partnerský vzťah majú alebo mali, chcú ho mať alebo ho mať nemôžu.

Dávať slobodu vo vzťahu od prvého okamihu je nesmierne ťažké, hlavne pre ľudí, ktorí si už prešli sklamaním, prípadne ich život sprevádza dlhodobý pocit osamelosti. Alebo ide o príliš mladých ľudí, ktorí si myslia, že láska je: "Je mi s ním/s ňou dobre a ostatné neriešim." A i keď takýto postoj na skutočnú lásku nestačí, bežne vidíme stredoškolákov, ktorí sú na seba prisatí a maximálne využívajú aspoň to, čo robiť môžu - bozkávať sa, hladiť sa, sedieť si v lone a držať sa za ruky, pokiaľ ide o kresťanov aj inak, ako na papieri. Lenže všetky tie "mojkania" a hodinové bozky sú dráždením a hromadená sexuálna energia sa potrebuje nejakým spôsobom uvoľniť. Keby sme toto robili ďalších 5 a viac rokov a vždy sa zastavili v určitom bode, ktorý, aby sme na neho naozaj strácali chuť alebo ho mali silu v sebe potlačiť, si spájame s niečím zakázaným, zlým, nesprávnym, nedovoleným..., je možné, že si v sebe natrvalo poškodíme svoje zdravé vnímanie sexu a jeho zdravé realizovanie ešte podporíme zvyknutím si na kompenzačnú autoerotiku a pornografiu. Lebo sme na to išli od začiatku úplne zle. Najprv sme iba nedokázali byť sami, lebo sme sa báli osamelosti a mysleli si, že vzťah to vyrieši, a potom sme sa už začali stavať nesprávne k svojej sexualite i sexualite toho druhého - podceňujúc aj pohlavné rozdiely v koncentrovaní či rozložení sexuálneho vzrušenia (tie isté stimuly inak vplývajú na muža a inak na ženu).

Prvý sex

Som miléniové dieťa. Dieťa milujúcich rodičov, jediný syn. Môj otec opisoval deň môjho narodenia ako jeden z najšťastnejších dní jeho života. Pôjdem do maturitného ročníka na súkromnom športovom gymnáziu. Moje detstvo bolo šťastné, ako rodina sme žili nadštandardne, mal som veľa priateľov, ale vždy som ešte čosi hľadal a hľadám to dodnes. Možno odpovede na otázky, ako žiť a čo prijímať z tejto pestrej palety ponúk, čo je správne a čo nie, kam ma zavedie konkrétne rozhodnutie. Celý život žijem v dobe veľkého "boomu" internetu, mobilných aplikácií, četov, hier a hudby v slúchadlách. Keď sa v škole nechceme s nikým rozprávať, ťukáme do mobilu. Ak sa nechceme dívať na ľudí, všímať si ľudí okolo, nasadíme si slúchadlá a hráme hru. Doma čakáme, kedy zabliká správa, pozeráme si novinky na sociálnych sieťach, schádzame a rozchádzame sa cez internet. Keď mi môj otec hovorieval, čo robili mladí ľudia v mojom veku a ako sa zoznamovali, mám pocit, že to bolo v úplne inej galaxii. Láka ma si to vyskúšať, ale mám pocit, že v dobe "pohltených virtualitou" by to už bolo nemožné; nemal by som to s kým zdieľať, stal by som sa čudákom. My sme už na internete vyrástli, a to nie je možné zmeniť. Svet sa však až tak nezmenil a ja si chcem jeho a ľudí v ňom všímať ako môj otec. Nechcem, aby mi ušlo to najkrajšie okolo mňa. Sú to veci, ktoré nemusím "googliť", stačí mať oči a uši pripravené, sústrediť pozornosť inde ako na seba a svoj mobil, byť prítomný tu a teraz, tam, kde som. Vidieť úsmev mojich priateľov, môcť ich potľapkať po pleci, objať, vnímať reč celého ich tela, počúvať s otvorenými ústami, vidieť krásy prírody, dotýkať sa jej srdcom... To a oveľa viac mi nikdy nemôže dať ťukanie do mobilu, četovanie, pozeranie obrázkov a videí. Občas sa cítim medzi svojimi rovesníkmi cudzo, a to nielen tým, čo som doteraz napísal, ale celkovým vnímaním života, lásky. Som nekonečne hladný po poznaní.

Môj otec mi ako 10-ročnému povedal, aké telesné zmeny ma čakajú, že sa ich nemusím báť. Ako 16-ročnému mi vyrozprával príbeh o tom, ako sa zoznámil s mojou mamou a že ja mám ešte čas, lebo na to dobré sa čaká. Bolo to vtedy, keď som sa mu zdôveril s tým, že sa mi páči jedno dievča. Keď mi otec povedal o erekcii, polúcii, bol som konečne v obraze, pretože v kolektíve sa o týchto veciach vravelo útržkovite a s posmeškami. O dva roky na to som začal pozerať porno, rovnako ako moji kamaráti, no nikdy som sa o tom s nikým nerozprával, s nikým, kto mi bol skutočne blízky, poznal ma a mal ma rád takého, aký som. Napríklad o tom, čo je na porne správne, čo je to pozerať veľa, čo je to málo, čo je normálne a čo je skutočné. Nemal som odvahu porozprávať sa o tom s otcom, možno aj preto, lebo som vedel, čo by mi povedal. Lenže ja som nechcel byť iný ako ostatní. Navyše som to porno potreboval. Za odmenu. Myslel som si, že ak to robí z iných chlapcov mužov, tak aj zo mňa a ak sa iní chlapci o tom s otcami nepotrebovali rozprávať, tak možno sa o tom rozprávať nemá; má to byť tajomstvo. Rovnako som si začal nechávať aj iné veci pre seba, ako to, že som začal piť a fajčiť kvôli tomu, lebo to robili všetci okolo mňa. Bol to rituál našej partie, ku ktorému pribudli rozhovory o sexe, "kozách" a "blbých" ženách. Zrazu som v partii narazil na niečo, k čomu som nemal čo povedať. Otec ma neučil piť a fajčiť, neučil ma takto rozprávať o ženách, nikdy takto nerozprával o mame a nikdy nehovoril, že si mám užívať porna a sexu plným priehrštím. Začal som mu teda tajiť, čo sa len dalo. A už vôbec som mu nevešal na nos to, že som chcel mať v 17-tich svoj prvý sex. Podľa kamarátov to už bolo neskoro. Nemalo to však byť z lásky, malo to byť z povinnosti mať to už za sebou. Uvoľniť sa, dokázať si, že som po piatich rokoch pozerania porna schopný vstúpiť do sveta dospelých aj reálne. Malo to byť s kamarátkou, ktorá s nami začala študovať, ale po roku odišla do zahraničia. Vlastne odišla s celou rodinou. Na Slovensko sa vracala k starej mame v čase prázdnin na dva týždne. Keď tu bola naposledy, v jeden večer sme sa stretli náhodou. Ďalší večer sme si vyhradili čas už iba pre seba, rozprávali sme sa, popíjali a fajčili. Všimol som si, že sa jej páčim. Povedala mi, že by so mnou bola rada aj zajtra, ale tento raz u nej doma, lebo starká tam nebude. Súhlasil som a stalo sa. V ten večer u nej sme opäť popíjali, a vtedy som sa jej priznal, že som ešte nikdy nemal sex. Pousmiala sa, pritisla sa ku mne a začala ma bozkávať. Keď videla, že som zrejme mal pravdu a nebozkávam sa so zručnosťou starších chlapcov, ktorých predtým mala, opýtala sa ma, prečo to chcem robiť práve s ňou. Ako pán situácie, podnapitý flegmatik, ktorý sa tváril suverénne, so sebavedomím mača pre danú chvíľu a s dobrým pocitom zo svojho mužstva vrátane reakcie penisu, ktorý nesklamal, som zašepkal: "Lebo chcem." Bolo mi neskutočne príjemne a aj úplne jedno, čo sa stane. Všetko šlo stranou. Mala to byť moja veľká chvíľa. Ako ma bozkávala a začali sme sa vyzliekať, mne neustále vírila v hlave jej otázka: "Prečo to chcem robiť práve s ňou?" Zrazu sa mi začali premietať v hlave všetky odpovede: "Lebo si pekná." "Lebo to už konečne chcem urobiť, aby som nezaostával." "Lebo toto by urobil každý chlap na mojom mieste." "Lebo som chlap, ako sa patrí." "Lebo ma chceš a zvádzaš." "Lebo nebudem do smrti na porne s rukou v rozkroku." "Lebo..."

Možno niekto by povedal, že som ako polonahý začal príliš premýšľať, dostal som strach. Iný, že som osprostel, keď sa kamarátka tak snažila a ja som začal rozmýšľať namiesto toho, aby som sa nechal unášať situáciou, ale ja som vlastne dostával rozum päť minút pred dvanástou a konečne začal rozhodovať sám za seba. Napokon mi to prestalo "fungovať" aj tam "dole". Keď som si uvedomil, že ja ju neľúbim a že to takto nechcem, povedal som jej: "Prepáč." A odišiel som. Tak či onak to bol nezabudnuteľný moment mojej osobnej histórie. Nerozmýšľal som o tom ako o svojom prvom veľkom strápnení sa, ale uvažoval som nad tým, kto som, čo robím, kam smerujem. Všetci okolo mňa vraveli, aké je užívanie si dôležité, aké je to jednoduché, aké je nesprávne sa obmedzovať. Kamaráti nerozprávali o ničom inom, uťahovali si zo mňa, že som oneskorenec. I ďalšie iné veci som robil len preto, aby som nestál bokom, no neboli to, čo som chcel naozaj ja, to, o čom mi hovorieval môj otec, ktorý mal o dva mesiace neskôr smrteľnú nehodu. Bolo to také rýchle. Nikto z nás sa s ním nestihol rozlúčiť. Teraz som jediný muž v rodine, hlava rodiny, ktorá sa ešte otca potrebuje toho toľko opýtať. V mysli sa ho pýtam. Potrebujem jeho rady. V mojom srdci žije stále a hovorí mi: "Buď chlap, rob, čo je správne, buď silný, nerob veci len preto, že ich robia ostatní, raz si svoju cestu a buď hrdý na svoje rozhodnutia, na to kým si!" Otec mi raz povedal aj to, že aj keď si budem myslieť, že už v mojom veku nie je možné ľúbiť viac, či už chcem alebo nie, skutočné prežívanie skutočnej lásky ma ešte len čaká..., až budem pripravený, až budem zrelý. Dnes, nielen na pamiatku svojho otca, ale aj preto, že túžim byť sám sebou a nerobiť veci polovičato, s trpezlivosťou i obetovaním sa poznávať dušu človeka, o ktorého môžem kedykoľvek prísť.

Už viem, čo je to byť skutočným chlapom, že prvý sex nie je prvá čiarka na stenu a že chlapa nerobia chlapom slová, ale vôľa, ochota držať sa svojich zásad a skutky. Prečo by som ja ako "Z" generácia nemohol vyčnievať? Nemusím byť detinský, mám predsa zodpovednosť. Nepotrebujem byť egocentrický, konať len v osobnom záujme, veď ani môj mladý život nestojí na pôžitku. Nepotrebujem byť zbabelec, môžem sa postaviť za správnu vec, ísť proti prúdu, chrániť slabších, ako by to robil aj môj otec. Nepotrebujem "chľastať," aby som sa vedel zabaviť. Nepotrebujem byť jeden z mnohých, ak môžem byť jedným z mála. Môžem zložiť slúchadlá, odtrhnúť zrak od mobilu a dívať sa okolo seba, neizolovať sa od vonkajšieho sveta. Nepotrebujem byť závislý na internete ani na porne. A prvý sex zažijem vtedy, keď sa budem vedieť dívať na dievča komplexne, budem ju vedieť naozaj milovať, plánovať s ňou budúcnosť, pretože bude ženou môjho srdca a jedine jej bude patriť moje telo.