Šikanovanie a myšlienky na samovraždu

Spomienky na šikanu (rozprávanie)

Moja šikana začala v škôlke. Práve tam ma deti začali vnímať ako iného, pretože som nebol pripravený na vstup do predškolského zariadenia, dlhodobo som nezvládal odlúčenie od matky. Na základnej a strednej škole ma slovne šikanovali prevažne starší chlapci, spolužiaci ma viac-menej ignorovali, pristupovali ku mne ako k "nižšej triede," neúplnému a neplnohodnotnému človekovi. Dôvody šikanovania na základnej škole? Môžem sa iba domnievať. Zrejme som bol tichší, bojazlivejší, nerád som sa prezliekal na telesnej výchove a ani som ju nemal rád, nakoľko si nebolo možné vybrať to, čo by ma v nej skutočne bavilo, pôsobil som dojmom nepriebojného svätého chlapca, ktorý potrebuje viac času na zadaptovanie sa, viac pochopenia, trpezlivosti a viac šancí... Avšak nedostal som ani jednu. Šikana sa so mnou niesla až po strednú školu, kam so mnou prišla aj moja "povesť" nenávideného a neschopného. Opäť sa mi posmievali starší študenti, ku ktorým sa dostali mýty o mne, zrejme od iných mladých ľudí z okolia, nakoľko šlo o okresné mesto.

Deti vedia byť neskutočne kruté. Ale nie kvôli tomu, že by ich napĺňala krutosť, ony sú len emocionálne nezrelé. Pri šikane ide skôr o radosť z kolektívnej zhody; aspoň pri mne našli spoločnú reč, mohli sa vzájomne dopĺňať, rásť v kolektíve, napĺňať seba uznaním kolektívu. Deti si neuvedomujú zákernosť šikany. Vnímajú ju ako hru a obete či straty v nej sú nutným zlom, prípadne si vybíjajú rôzne formy zlosti z rôznych príčin, ktoré ale nijako nesúvisia so šikanovaným dieťaťom. Pokiaľ deti nie sú rodičmi a učiteľmi vedené k tomu, že niektorá inakosť je prirodzená, iná zasa nie je prekážkou pekných vzťahov a kamarátstiev, okamžite berú inakosť ako niečo, čo treba potrestať (najčastejšie ignorovaním) alebo "napraviť" (šikanovaním). Neuvedomujú si tiež dopady takýchto prístupov a doživotné následky na psychiku šikanovaného, vysmievaného, ignorovaného, ponižovaného. Pubescenti a adolescenti si cez šikanu môžu dopĺňať svoje ego, nie raz tiež zranené nezáujmom, nepochopením zo strany rodičov či nevýraznosťou v kolektíve, prípadne chlapci ňou vyjadrujú testosterónom vybičovanú agresivitu, ktorú nezvládajú, nevybíjajú ju pri iných aktivitách, prípadne ide o súčasť bojov o vedúce postavenie, prevahu. Zákernosť šikany spočíva tiež v tom, že je dlhodobá a realizuje sa v čase vývinu osobnosti dieťaťa. Nikdy sa nedeje pri dozore dospelého, či už rodiča alebo učiteľa - deti využívajú chvíle, kedy nie sú strážené (prestávky, cesta do školy či domov, čakanie na autobus, virtuálna komunikácia...) a tie sa pravidelne opakujú s podobným scenárom zvyčajne roky. Deti teda vedia, že robia zle, ale pokiaľ je zlo kolektívom tolerované, nachádzajú v tom zakázanom istú formu vzrušenia, rozptýlenia, relaxu až potešenia. Pozorný rodič či učiteľ si ale všimnú náznaky sklonu šikanovať, ako aj podozrenie na šikanu pri zmene správania. Horší prípad je ten, ak s dieťaťom ide šikana celý jeho pobyt v kolektívoch, tak ako tomu bolo u mňa. Nebolo badať žiadne zmeny správania, nikto si nevšimol moje utrpenie, videl iba tichosť, plachosť, vyhľadávanie samoty od počiatku mojej existencie v kolektívoch. Prvý dôvod - neprispôsobivosť, plynule vystriedal druhý - neprijatie, odmietanie, výsmech.

Čo so mnou urobila šikana? Dlhodobo poznačila moje vnímanie, sebahodnotenie a sebavedomie. Rozbila môj vnútorný obraz, pretože dieťa nechápe, prečo ho neprijímajú. Neanalyzuje to, nebúri sa, pokiaľ je to už dlhodobé, vyrastá s tým, jednoducho to akceptuje ako fakt. Myslí si, že nie je také schopné, pekné, šikovné a príjme tento falošný či vnucovaný obraz o sebe samom. Môže sa v ňom hromadiť hnev voči iným alebo voči sebe, pocit krivdy, bezmocnosť, smútok. Vidím na sebe, ale aj na iných, v minulosti šikanovaných, že máme sklony sťažovať sa, ponižovať sa, nedôverovať sebe alebo iným ľuďom alebo ľahko naletieť, trpieť neuhasínajúcim smädom po láske, hoci dnes už máme okolo seba ľudí, ktorí nás prijímajú a majú radi. Niekedy sme emocionálne závislí. Šikana tiež môže spôsobiť ťažkú depresiu, sebapoškodzovanie, suicidálne myšlienky až pokusy alebo iné vážne duševné poruchy.

Po rokoch som pátral po tom, prečo sme boli so sestrou šikanovaní, veď deti samy od seba nie sú kruté a dokážu sa hrať s kýmkoľvek. Pochopil som, že hlavne na dedinách sa antipatie "dedia" ústnym podaním z rodičov na deti. A dnes už viem, že v otázkach šikany treba edukovať viac rodičov, ako ich deti - jednak pre to, aby nevyberali deťom "vhodných" kamarátov podľa rodín a nehovorili o iných deťoch, resp. o ich rodičoch hanlivo, ponižujúco. Ale aj preto, aby oni sami hovorili deťom o tom, že akékoľvek neprijatie si každé dieťa so sebou ponesie celý svoj život. V mojom prípade zlyhali aj rodičia, nakoľko moja šikana nebola v rodine braná vážne (teda vyzeralo to tak). Chápem, že nebolo možné sa odsťahovať do mesta a mama nechcela predo mnou lamentovať a ukazovať svoju bezmocnosť. V konečnom dôsledku však za moju nepripravenosť a to, že som sa nedokázal brániť, mohli aj moji rodičia, ktorí ma urobili až príliš zraniteľným. Mama tým, že dovolila, aby som sa na ňu chorobne naviazal, a otec tým, že pre moju výchovu a budovanie toho mužského a silného vo mne, neurobil takmer nič. Identifikoval som sa cez mamu a mal obrovský problém prijať myslenie a správanie rovesníkov i starších chlapcov, príslušníkov toho istého rodu, ktorý mi bol akoby cudzí. Zažíval som pocity úzkosti a strach pri veciach, ktoré iné deti a mladí prežívali s ľahkosťou, alebo sa nad nimi ani nepotrebovali zamýšľať.

Deti si nájdu dôvod šikanovať, pokiaľ nie sú vedené k tolerancii a k sebakontrole. Upriamia sa na akýkoľvek telesný, duševný, mentálny nedostatok alebo nadbytok čohosi. Chlapci si navyše nejako "obľúbili" tému homosexuality a radi slabších, trochu zaostávajúcich alebo jemne zženštilých rovesníkov, ale aj mladších onálepkujú výrazmi či nadávkami ako gay, teploš, buzerant. Je iné, keď si takto občas povedia kamaráti, ktorí sa majú radi, len sa doťahujú, ale neschvaľujem ani to. Každý chlapec je totiž v danom období najvnímavejší a veľmi citlivo vo vnútri reaguje na čokoľvek, čo zraňuje jeho ego, niekedy ťažko budované sebavedomie a sebaúctu. Navyše nikdy nevieme, čo to dieťa prežíva v rodine a že rôzne nedostatky či inakosť môžu súvisieť s problémami v rodine alebo nevhodnými výchovnými prístupmi. Nenamýšľajme si, že deti tieto veci nechápu a že nemôžeme z detí robiť malých psychológov. Dieťa dokáže pochopiť veľmi veľa vecí a dokáže sa postaviť na stranu dobra či za správnu vec. Pokiaľ rodičia nemajú na dieťa čas, je logické, že im ujde to, ako sa ich dieťa správa k iným deťom, nemajú čas si to overiť alebo to pre svoju hrdosť, citovú či morálnu obmedzenosť bagatelizujú. Dnes stačí, že sa učiteľ čo i len trochu dotkne ega rodiča cez upozornenie na nevhodné správanie jeho dieťaťa a rodič si brúsi na učiteľa zuby.

Riešenie vidím iba v zmene prístupu rodičov k deťom:

• Opatrenia na zníženie počtu vážne a dlhodobo šikanovaných detí. To sa deje prípravou dieťaťa do kolektívu, aktívnym participovaním na zdravom prístupe dieťaťa k sebe samému, vedením k úprimnosti a veriť dieťaťu - brať vážne to, čo dieťa hovorí, najmä ak vyjadruje svoju nepohodu - aby sa nemuselo cítiť nepochopené, ignorované, neprijaté, vinné či nehodné ešte viac. Samozrejme, to nevylučuje, aby si rodič overil vážnosť situácie, tvrdenia dieťaťa, hoci v prípade šikany to nebude jednoduché. Pokiaľ sa šikana deje i napriek tomu, že rodičia dieťa uschopnili, pripravili ho do kolektívu už len tým, že podporovali jeho samostatnosť a rozvíjali zdravé sebavedomie, deje sa i napriek tomu, že o nepeknom správaní iných detí voči nemu, dieťa informovalo rodičov a rodičia ju riešili s učiteľmi i inými rodičmi (pokiaľ možno s chladnou hlavou - nepomôže niekoho obviňovať), v tom prípade je potrebné zvažovať zmenu kolektívu (v mestách pomerne jednoduché, na dedinách často nereálne).
• Opatrenia na zníženie počtu šikanujúcich detí. Myslím si, že rodičia vedia odhadnúť povahu svojho dieťa a to, k čomu má aj doma či medzi inými deťmi v rodine sklon a o to viac musia spozornieť, o čo viac nemajú na dieťa čas. Rodič, ktorý má na dieťa dostatok času, sa pri výchove dostane aj k tejto téme a usmerní ho, nakoľko aj pri tej najlepšej výchove sa môže stať, že dieťaťu unikne podstata či súvislosti (navyše malé deti ešte nemajú rozvinutú empatiu, ich prejavy ľútosti ešte nie sú skutočným ľutovaním skutku), neuvedomuje si následky a v období dospievania sa ľahko nechá strhnúť davom.

Aj v jednom, aj v druhom prípade, dieťa potrebuje byť dostatočne vnútorne silné - aby ľahké prejavy intolerancie neprežívalo tragicky, aby si verilo a malo sa rado aj napriek nezdarom, aby disponovalo pomyselným štítom, ktorý vtipne odrazí rôzne narážky iných. Aby sa z dieťaťa nestal šikanujúci element, potrebuje mať v sebe dostatočne zakorenený morálny kompas - držať sa toho správneho, nebáť sa a chcieť sa aktívne postaviť zlu a zastať sa utláčaného, vôbec si všimnúť, rozpoznať, že sa okolo neho deje niečo zlé a nebáť sa to nejakým spôsobom zastaviť, ideálne nahlásením veci dospelej osobe, pokúsiť sa spriateliť s tým, koho iní nemajú radi. Len vnútorne silné dieťa sa síce nevyčlení z kolektívu, ale jasne si v ňom zachová svoje postoje a pohľady (nastáva problém, pokiaľ je takto zmýšľajúce a výchovne vedené dieťa v kolektíve jediné), nezmení pohľad na to, čo je správne a čo nie, nebude sa riadiť niečím iným doma (nebude doma hrať nevinného synčeka, nevinnú dcérku, pokiaľ ho rodičia vždy viedli k úprimnosti a úcte k ľuďom, počnúc inými deťmi, nebolo okrikované či bité za priznanie si chyby či omylu, nebude sa báť vyjadriť to, čo mu doma chýba a po čom túži, v čom mu bolo krivdené..., aby si nemuselo svoju zlosť vybíjať inde atď.) a niečím iným v kolektíve.

Žiadne dieťa by nemalo byť bité, týrané, zneužívané, emocionálne a inak zanedbávané, byť obeťou nezdravej rodinnej dynamiky, ale každé dieťa by malo zažívať dostatok lásky a pozornosti, dostávať to, čím ako príslušník daného pohlavia potrebuje disponovať pre svoj zdravý duševný a sexuálny vývin. To všetko zmierni trápenie šikanovaného dieťaťa a redukuje dôvody šikanovať, emocionálnu otupenosť, ktorá bráni vidieť a naprávať škody šikany, páchanej na iných. A to všetko majú v rukách rodičia detí, učitelia dnes už veľmi obmedzene.

Ako minimalizovať riziko vzniku šikany v škole?

• Pravidelne v kolektíve hovoriť o šikanovaní, jeho podobách a následkoch.
• Intenzívnejšie pracovať s rizikovejšími žiakmi – s potenciálnymi agresormi aj utiahnutejšími, častejšie sa izolujúcimi žiakmi – tréningy, ako pracovať s hnevom, ako sa odvážnejšie postaviť za seba, povedať - STOP!, ako sa efektívne brániť, pýtať sa na pocity.
• Budovať pozitívne a otvorené školské prostredie, kde je priestor posilňovať súdržnosť kolektívu, rozvíjať empatiu, sociálne zručnosti, viesť (pozitívne motivovať) k tolerancii inakosti, venovať sa témam ako práca v skupine, zdravá súťaživosť, spôsoby bezpečného vypúšťania nahromadenej negatívnej energie, asertívna komunikácia a riešenie konfliktov atď.
• Ranné sedenia v kruhu s triednym učiteľom, kde sa zdieľajú pocity, zážitky žiakov.
• "Big brother program" – starší žiaci (po absolvovaní školenia) "dohliadajúci" na mladších žiakov.
• Vytvorenie priestoru na chodbách pre pohybové aktivity počas prestávok.
• Anonymné dotazníky, schránka dôvery.
• Žiacka školská rada.
• Kamera v triede.
• Kurzy sebaobrany.
• Viac na: https://pointre.sk/2019/09/06/prevencia-sikany/ alebo na stránke Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR

Nesprávny postoj šikanovaného

Viem, čo im na mne vadí. Už som však bezmocný a neviem, čo mám ďalej robiť. Som úplne nanič! To všetko, ako vyzerám, čo neviem a už asi aj čo viem robiť, mi znemožňuje zaradiť sa medzi ostatné deti a preto som im tŕňom v oku. Hocičo spravím alebo nespravím ja, je to vždy zle, aj keď sa veľmi snažím urobiť to dobre, prípadne neviem, že som to mal urobiť. Bojím sa skúšať nové veci, naučiť sa niečo nové, lebo to možno nezvládnem a budem ešte viac na posmech. Navyše sa často dostávam do problémov, spôsobujem maléry.

Som asi najškaredší a najhorší, lebo iba mne sa v triede každý posmieva. Prečo sa neposmievajú iným, ale iba mne? Nemám tam už nikoho rád, lebo je to nespravodlivé.

Neviem sa biť a neviem hrať futbal a nikdy sa to ani nenaučím. Nezvládnem to, lebo som nemožný. Moji spolužiaci mi hovoria, že som "bifľoš," že sa so mnou nedá vydržať, že vôbec neviem zaujať a že je so mnou nuda. A asi majú pravdu.

V triede máme dva tábory. Jeden tábor tvoria tí, ktorí do mňa strkajú, ukazujú grimasy, nadávajú mi, schovávajú mi veci, posmievajú sa mi a ponižujú ma. Vymysleli mi škaredú prezývku a už ináč ma ani nevolajú.

Nikomu tak neubližujú ako mne. Podobne sa vysmievali Ferovi z vedľajšej triedy, ale to bolo preto, že jeho rodičia sú bohatí. Kradli mu peniaze a ničili značkové veci, ktoré nosil do školy. On bol podľa mňa celkom v pohode, nie ako ja. Teraz sa vraj už má v novej škole lepšie. Neviem, či by prestup na inú školu pomohol aj mne. Byť bohatý je podľa mňa super, ale ja nič neznamenám a nikto mi nepomôže.

Druhý tábor tvoria tí, ktorí sa len dívajú a tvária sa, že sa ich to netýka.

Na hodinách nedávam pozor, a bol som párkrát aj poza školu, o čom nikto nevie, lebo som sfalšoval mamin podpis. Prestalo ma baviť učenie a celá škola, pretože sa nechcem ukazovať spolužiakom na oči a už vôbec nie starším chlapcom. Keď mi totiž už veľmi nadávajú a ponižujú ma, rozplačem sa a oni sa zo mňa začnú vysmievať. Hanbím sa za seba a ich nenávidím.

Mame som o tom, že sa ku mne v škole a aj mimo nej správajú zle nikdy nepovedal a ani učiteľom, lebo nie som žalobaba. Musím to nejako vydržať, lebo všetko je to moja vina. Doma by to aj tak nepochopili a možno by mi ani neuverili. Veď aj doma mi často vynadajú za to, aký som neschopný. Ja viem, že ma mama ľúbi, ale nič nezmôže. Všetko je iba na mne, len niekedy mám v sebe taký silný tlak, že si myslím, že vybuchnem alebo že už nevydržím. Vtedy najradšej plačem alebo chcem niekam ujsť. Som slaboch, nič nevydržím. Vo svete to tak chodí. Silnejší vyhráva a ja som slaboch, ktorý musí len nejako prežiť. Asi by bolo lepšie, keby som nežil vôbec. Niekedy sa hanbím aj za svojich rodičov, lebo sa mi možno v škole posmievajú aj kvôli nim. Nevedia sa správať a ani obliekať a nemôžeme si dovoliť to, čo majú iné rodiny, lebo nemáme veľa peňazí. Učiteľom som o svojom probléme nepovedal preto, lebo tým by sa len všetko zhoršilo. Keby existoval aspoň jeden človek, ktorý by ma mal rád takého, aký som a pomohol by mi ubrániť či obhájiť sa. Ale asi za to nestojím. Kiež by som im to všetkým raz mohol vrátiť, pomstiť sa im za to, čo mi robia.

Správny postoj šikanovaného

Čo im vlastne na mne vadí? Prestávam sa tu cítiť dobre nie vlastným pričinením. Je prirodzené, že som iný ako ostatné deti, pretože som jedinečný. Moja inakosť je dar, ktorý nemôže byť dôvodom na to, aby ma niekto zastrašoval, správal sa ku mne agresívne, ponižoval ma alebo mi nadával.

Čím som pre ostatných iný? Všetci sme iní. Kubo má krivé zuby, Jano je chválenkár, Peťo nevie v bránke chytiť loptu, Zdenka veľa rozpráva a Milka má pár kíl navyše. Ale ja ich mám všetkých rád.

Neviem sa biť, mám rád knihy, som slušný, počúvam učiteľov a šport mi nevonia. Myslím si, že mi ubližujú preto, aby boli zaujímavejší, dokázali si niečo a zakryli vlastné nedostatky. Zaoberajú sa mnou, aby zabudli na to, že rodičia a učitelia riešia ich. Vybíjajú si na mne zlosť.

V triede máme dva tábory. Jeden tábor tvoria tí, ktorí do mňa strkajú, ukazujú grimasy, nadávajú mi, schovávajú mi veci, z mojich záľub sa posmievajú a moje nedostatky nafukujú, aby ma ponížili. Vymysleli mi škaredú prezývku a už ináč ma ani nevolajú.

Ferovi zo susednej triedy robili horšie veci - nútili ho zotierať tabuľu, vyhrážali sa mu a kradli mu peniaze. Jeho rodičia sú totiž bohatí a Fero sa oblieka iba značkovo a má vysoké vreckové. Už z našej školy odišiel a chodí do inej školy v meste.

Druhý tábor tvoria tí, ktorí sa len dívajú a tvária sa, že sa ich to netýka.

Nevadí mi, keď sa ku mne správajú zle spolužiaci, ale starší chlapci mi už naháňajú strach.

O tom, že sa ku mne v škole niekedy správajú nepekne, som povedal mojej mame a môjmu triednemu učiteľovi. Moja mama by ma bránila zubami nechtami, ale nemôže byť so mnou stále. Učitelia v škole to takisto riešili, ale tiež so mnou nemôžu byť stále. Oveľa horšie ako prestávky sú chvíle, keď sme vonku na školskom dvore alebo keď čakáme na autobus. Vtedy sa nemám na koho obrátiť, keď sa nadávky stupňujú. Hoci dnes to ešte nedokážem, chcem sa naučiť obrániť sa aj sám. Mama mi povedala, že ja za ich správanie nemôžem a že keď mi niekto ublíži, mám jej to povedať a ona to bude riešiť. Zdôraznila mi, aby som si nič z toho, čo ma trápi, nenechával iba pre seba. Ďalej povedala, že násilie, bezohľadnosť, nečestnosť, povýšenecké správanie a zlé vzťahy nie sú len vo svete dospelých, ale aj vo svete detí a že dospelí sú nato, aby zasiahli vždy, keď je to potrebné. Že zlobu detí môžu spravodlivo rozsúdiť a vyriešiť iba oni, lebo majú viac skúseností a poznajú aj možné následky toho, keď si ako deti ubližujeme. Aj z vlastných skúseností viem, že protiútok nepomáha. Pomáha iba to, ak na urážky nereagujem vôbec alebo reagujem neočakávane. Iba od mojej mamy viem, že to, čo mi robia, je šikanovanie a že aj tí, ktorí sa ma nezastanú zo strachu, robia zle. Ak by som o tom nikomu nerozprával, veľmi by ma to trápilo. Takto to spolu s mojou mamou a učiteľmi nejako zvládame. Dokonca minule si ku mne sadol Juro, ktorý bol doteraz ticho a povedal mi, že by chcel byť mojím kamarátom, lebo matematika mu veľmi nejde. Som silný chlapec, ale i ja ešte potrebujem pomoc dospelých a svojej mame nechcem nič tajiť. Poprosil som ju, aby ma prihlásila do krúžku sebaobrany pre deti. Veľmi sa na to teším. Sú deti, ktoré sú šikanované dlhú dobu a nevedia sa brániť. Šikanovanie im môže poškodiť psychiku, zničiť sebavedomie, rozbiť identitu, spôsobiť dlhodobý strach, zúfalstvo a bezmocnosť. Nechápem, ako sa niekto môže tešiť z toho, že inému ubližuje. Nechápem, prečo ľudia netolerujú inakosť, prečo túžia ovládať a mať nad každým prevahu, prečo chcú niekoho využívať či priživovať sa na ňom. Mne vôbec nevadí, že nie sme ako deti všetci rovnakí. Každý má niečo pekné, niečo, čím dokáže zaujať a potešiť toho druhého. Nie je správne, že mi ubližujú, ale nehnevám sa za to na nich.

Zhrnutie

My si často neuvedomujeme, čo je to šikanovanie a zatvárame pred ním oči, hoci sa nám pred nimi reálne odohráva. Nedokážeme si predstaviť, aký ohromný dopad má na krehkú psychiku dieťaťa, jeho sebavedomie, identitu, prekonávanie strachu atď. Nie raz sa vo vnútri šikanovaného dieťaťa hromadí sebaľútosť, bezmocnosť, strach, odpor, ba až nenávisť či túžba po pomste. Ono o sebe postupne prijíma obraz, ktorý mu vnucujú vykonávatelia šikany, obraz, ktorý je už potom veľmi ťažké prekonať, ktorý ho sprevádza až do dospelosti, prípadne i počas nej. Neriešené šikanovanie môže dieťa zlomiť natoľko, že začne pomýšľať na samovraždu.

Živnú pôdu pre šikanu v škole vytvára už samotné rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Buď je to prostredie s neprimeraným až hostilným správaním sa jeho členov (dieťa žije v neustálom strachu a v pohotovosti aj doma), dieťa je príliš rozmaznávané (prehnane chránené pred svetom, brzdené v rozvoji vlastnej samostatnosti), zanedbávané alebo vo vzťahu s rodičmi chýba vzájomná dôvera. Rodičia trestajú dieťa za úprimnosť, prípadne ho trestajú neopodstatnene či prehnane (prísna výchova). Rozdiel medzi rodinným prostredím šikanovaného a šikanujúceho môže spočívať napr. v tom, že kým v prvom prípade je dieťa vychovávané dôsledne až prehnane v duchu pravých ideálov a hodnôt, hoci materiálne v skromnejších pomeroch, v druhom prípade presne naopak; rodiča by možno aj chceli, ale nemajú čas a chuť venovať sa aj duši dieťaťa a formovať ju príkladným vedením.

Sebavedomie šikanovaného dieťaťa je naštrbené už vo vlastnej rodine a v prostredí rovesníkov sa ničí ešte viac. Dieťa si nedôveruje, nedokáže sa brániť a bojí sa reakcie dospelých, pretože s úprimnosťou voči nim už malo možno nie jednu zlú skúsenosť. Nemá ho kto povzbudzovať a viesť správnym smerom, aby sa posilňovala jeho obranyschopnosť, priebojnosť; aby situáciu, v ktorej sa ocitlo, vnímalo správne a neobracalo ju proti sebe. Takto nadobúda dojem, že ju nie je možné prekonať ani s pomocou dospelých, prestávajú ho zaujímať i bežné aktivity, stráca chuť a motiváciu do aktivít nových.

Rodič nesmie nikdy odsudzovať dieťa ako celok, ale iba zlý skutok, ktorý urobilo. V opačnom prípade ničí jeho sebavedomie a hanobí jeho obraz o sebe samom. Mal by tiež dobre poznať, čo ho viedlo k tomu, že konalo tak, ako konalo (či to bola naozaj zlomyseľnosť alebo obrana) a následne zvoliť primeraný trest. Dieťa, ktoré má dôveru svojich rodičov a ono samo im plne dôveruje, im môže povedať čokoľvek (nemusí sa báť ich reakcie a kvôli tomu im klamať). Ak rodičia podporujú jeho samostatnosť a duševnú obranyschopnosť už od útleho detstva, očakáva sa, že i introvertné dieťa bude v kolektíve iných detí odolnejšie, a že i prípadné útoky nebude spracovávať sebadeštruktívne. I to však nezaručí, že nebude v kolektíve šikanované a že šikanu zvládne. Akákoľvek šikana pri akomkoľvek temperamente dieťaťa si vyžaduje pozornosť a riešenie dospelého. Detskú psychiku je potrebné za každú cenu chrániť a nedovoliť, aby bola ohrozovaná. Za šikanu žiadne dieťa nemôže, je jej obeťou. Vykonávatelia šikany si zvyčajne neuvedomujú, aký dopad môže mať ich konanie a preto potrebujú ráznejšie napomínania, dôslednejšie vedenie a náležitý trest (tak zo strany rodičov, ako aj učiteľov). Nestačí len jednoducho prijať ospravedlnenie dieťaťa s tým, že to bola len jedna facka, jedna bitka, neškodná nadávka. Akékoľvek podozrenie na šikanu je potrebné dôkladne preskúmať. Učme deti prosociálnemu správaniu a pri jeho porušovaní buďme nekompromisní. Deti v kolektívoch je potrebné viesť k tomu, aby si vzájomne pomáhali a nevysmievali sa zo svojich nedostatkov i bez prítomnosti dospelého (autority, dozoru).

Každé dieťa by malo byť rodičmi vedené tak, aby sa naučilo byť na seba hrdé, aby sa dokázalo zdravo presadiť, chcelo bojovať so svojimi nedostatkami, ktoré sa dajú prekonať. Rodičia sú povinní venovať sa aj duši svojho dieťaťa. Len vtedy, cítiac ich lásku, oporu a istotu, môže byť dieťa právom hrdé aj na nich. Nikto nemá právo vyčítať dieťaťu jeho nedostatky, ale každý mu s nimi môže pomôcť priateľským vedením; tým, že mu venuje kúsok svojho voľného času, vypočuje ho a zároveň (a to už akokoľvek, čímkoľvek) ho postupne naučí brániť sa, viac si veriť, filtrovať negatívne odozvy a povzbudzovať ho v hľadaní si skutočných priateľov.

Dieťa vedieme k takým aktivitám, ktoré ho naučia vážiť si seba a byť na seba hrdý a do takých kolektívov, v ktorých stretne iné deti s podobnými záujmami, aké má ono samo (je úplne jedno, či je to v prípade chlapca futbal alebo tanec - pri výbere aktivít s dieťaťom spolupracujeme a nenariaďujeme mu ich podľa vlastných predstáv). To je častá nevýhoda vidieka, na ktorom sú viac alebo menej talentované deti akoby odrezané od sveta rôznorodosti a nových možností.

Všetci sme iní, čím môžeme byť jeden pre druhého darom. Táto myšlienka má vychádzať z úst rodičov a učiteľov často, aby ju napokon pochopili a prijali za svoju aj samotné deti.

Ak vlastné deti nenaučíme priznať si a napraviť chybu, nebudeme ich viesť k empatii, odpúšťaniu a k aktívnej pomoci druhým, sami prispievame k morálnemu úpadku spoločnosti, v ktorej žijeme a v ktorej raz i naše deti budú vychovávať deti vlastné. Nepodporujme v deťoch nezdravú súťaživosť a egoizmus, ale lásku, štedrosť a spolupatričnosť. Nebuďme prehnane hrdí a úmyselne slepí, pretože správanie sa detí je zrkadlom osobnostných kvalít i hodnôt nás rodičov a sme za neho plne zodpovední.

Ak nemôžem plnohodnotne žiť, chcem radšej zomrieť!

Nerád sa rozprávam o smrti - skôr o živote, ale občas je potrebné zamyslieť sa aj nad smrťou, aby som dokázal lepšie pochopiť život a vážil si ho.

Pri definícii smrti budem vychádzať zo seminárnej práce mojej (veľmi peknej a empatickej) spolužiačky. V nej sa okrem iného píše aj toto: "Podľa Negovského, ktorý pri štúdiu umierania zistil, že smrť nie je skokom, ale procesom, rozlišujeme 4 štádia zomierania: 1. predagonické štádium, 2. terminálna pauza, 3. agónia, 4. klinická smrť. Klinická smrť je zastavenie životne dôležitých funkcií, t. j. činnosti srdca a dýchania. Z tohto plynúci nedostatok kyslíka poškodzuje gangliové bunky mozgu. V modernom lekárstve možno pomocou rozličných oživovacích prístrojov, vykonávaním tzv. resuscitácie zachrániť chorých z klinickej smrti. Ak sa však pri resuscitácii neobnovia životne dôležité funkcie do 5 minút, gangliové bunky mozgu odumrú, nastáva mozgová smrť, a tým i smrť jedinca. Potom ešte istý čas prežívajú tkanivá, tzv. intermediárny život a po ich odumretí nastáva biologická smrť ako vyvrcholenie terminálnych stavov. Prejavuje sa ako zastavenie riadiacej činnosti mozgu, ktorá sa dokazuje vymiznutím elektrickej aktivity mozgu pri elektroencefalografickom vyšetrení (EEG). Činnosť mozgu sa môže zastaviť z rozličných príčin, ktorých konečným následkom je nedostatočný prívod kyslíka k životne dôležitým centrám mozgu. Tkanivo mozgu je na nedostatok kyslíka veľmi citlivé a gangliové bunky hynú už do 5 minút, preto všetky oživovacie pokusy sa musia začať ešte pred uplynutím tohto času. O tom, aký bude ďalší osud jedinca, rozhoduje stav jeho nervových buniek. Ak sa zničil veľký počet gangliových buniek mozgovej kôry, ale zachovali sa gangliové bunky v centrách základných životných funkcií, môže sa obnoviť činnosť organizmu, ale iba na vegetatívnej úrovni. Jedinec bude dekortikovaný, t. j. nebude schopný nijakej koordinovanej činnosti, nebude vidieť - centrálna slepota, nebude počuť - centrálna hluchota, nebude vedieť samostatne prijímať potravu atď. V prevencii a terapii terminálnych stavov je rozhodujúci časový faktor, lebo pre každé tkanivo platí iný čas vzniku ireverzibility..."

Toto je smrť. Taká, aká v skutočnosti je. Je veľký rozdiel, či túžim zomrieť (lebo som nešťastný) alebo sa chcem pokúsiť o samovraždu. Nemať silu prekonať problém ešte nemusí znamenať stratiť chuť do života. Siahnuť si na vlastný život môže byť zdanlivo jediným a konečným riešením. Ale pre koho? Iba pre mňa. No, keď sa mi to nepodarí uskutočniť tak, ako by som chcel, tak pre nikoho (môžem ostať ochrnutý). Áno, v každej chvíli ide o mňa, pretože je to môj život, ktorý sa snažím žiť, aj keď som sa na tento svet nepýtal. Ak pri myšlienkach na samovraždu skúsim odstrániť prílišný egocentrizmus ("Ja to nevydržím! Zbláznim sa z toho! Kašlem na všetkých!") a pýtam sa znova, prečo (ne)má zmysel žiť; môžem dospieť ku križovatke protichodných tvrdení typu: "On/a mi ubližuje! Oni ma nikdy nepochopia! Život sa mi kruto vysmial do tváre!" alebo: "On/niekto ma potrebuje. Raz sa nájde človek, ktorý ma pochopí a prijme takého, aký som. Život mi ponúka druhú šancu dovtedy, kým budem žiť!" Keď sa napriek všetkému chcem držať tvrdenia, že vždy ide iba o mňa; môžem si, koniec koncov, povedať aj toto: "Dokážem byť silný, dokážem byť šťastnejší, dokážem prijať s láskou to, čo mi život ponúka, nech ma to stojí čokoľvek!" Rezignovať či bojovať? Nech sa rozhodnem akokoľvek, musím si vždy uvedomiť, že som sa nahý a bezmocný nenarodil preto, aby som taký aj zomrel, ale preto, aby som urobil čosi viac. A to "urobiť čosi viac" zvyčajne znamená nemyslieť len na seba, i keď to v ťažkých životných situáciách nie je jednoduché. Nie je jednoduché nemyslieť na bolesť, utrpenie, krivdu, keď sa ma priamo dotýka; keď sa ocitávam zoči-voči existenčnému problému. Vtedy si kladiem otázky typu: "Načo mám ešte žiť? Má môj život zmysel?" Smrť dieťaťa, pocit prehnanej zodpovednosti (zodpovednosť za veci, ktoré som ovplyvniť nemohol/nevedel) po vážnej udalosti, vražda, násilnosti, závislosť, homosexualita. To všetko a ešte oveľa viac ma môže prinútiť k nekonečnému kladeniu si tých istých otázok so zdanlivo konečnou odpoveďou (na ktorú napokon prídem iba ja sám v presvedčení), že môj problém nemá riešenie...

Keď som sa zamýšľal nad otázkami života a smrti, prišiel som na zaujímavú skutočnosť, resp. na existenciu pravdepodobnosti, že zajtra tu už nebudem. Tá sa iste pohybuje od 0,1 až po 99,9%; v závislosti od môjho zdravotného stavu, životného štýlu, rizika úrazu v prostredí, kde sa pohybujem, až po kopec náhodných udalostí a nehôd s rôznou pravdepodobnosťou výskytu. Skutočnosťou však ostáva, že dnes som ešte stále tu. Ak som veriaci človek, pokojne si môžem povedať, že som tu mal byť. Že môj život má pôvod v nejakom vyššom zámere a ten ma posiela usilovať sa o vyššie ciele. Každopádne musím vychádzať z reality mojej dnešnej existencie. Ak si položím ďalšiu otázku: "Prečo som tu?" - môžem napokon (aspoň raz v živote) prísť aj k takejto odpovedi: "Dobre, že som bol vtedy tam, inak by..."

Ak zažijem veľmi zlé obdobie, ktoré môže trvať veľmi dlho, mám dve možnosti. Buď z toho vyťažím maximum pre posilnenie samého seba a na povzbudenie ostatných alebo sa uzavriem do svojho malého sveta a budem čakať, kedy príde zmena. Tá totiž nemusí prísť nikdy. A preto sa mám pokúsiť o samovraždu? Mne sa zdá dosť nelogické čakať, či siahať si na život, keď už teraz môžem svoje životné skúsenosti ponúknuť priateľovi na to, aby on mohol prekonať svoj problém rýchlejšie a s menšími následkami, ako sa objavili u mňa (pomôcť mu hoci len v jednej oblasti jeho života; napr. ja som nemal priateľov, ale môžem ponúknuť svoje priateľstvo tomu, kto ho nezažil, pretože sám viem, aké bolo pre mňa ťažké nemať skutočných priateľov). Pomôcť inému človekovi prežiť plnohodnotnejší život a zároveň sám nájsť v sebe toľko odvahy, motivácie a sily, že sa už na tomto svete nebudem cítiť taký malý a bezvýznamný. Nemyslieť len na seba vo svojom trápení môže priniesť zázrak uzdravenia alebo aspoň začiatok hojenia sa vlastných vnútorných, duševných rán. Nepozerať sa na celoživotný hendikep ako na prekážku, ale ako na výzvu urobiť pre tento svet viac. Obohatiť ho práve o to, o čo život mňa osobne pripravil. Keď ste v živote zažili nedostatok lásky, netúžili ste ju rozdávať plným priehrštím? Láska je prvým i posledným riešením. Je kľúčom i zámkom. Mať väčšie srdce než ostatní, zažívať radosť z každého dňa, vidieť zlo v jeho pravej (často zamaskovanej) podobe a aktívne mu vzdorovať, byť empatickí, milujúci a tak vstúpiť do nekonečného boja lásky a nenávisti. Výsledok sa nemusím dozvedieť (nemusím sa ho ani dožiť) ja osobne a už vôbec nemusí byť veľkolepým dielom, o ktorom sa raz dozvie každý (ako to býva v celovečerných filmoch). Výsledok sa raz dostaví. Ale ešte predtým musí prejsť moja maličkosť v láske "krstom ohňa," či vydržím vo svojom presvedčení alebo nie. Okolie najprv zaplavia pochybnosti o mojich pohnútkach, neskôr prídu obavy až odstup, ale i napriek tomu, informácia o mojom skutku lásky preskakuje ako iskra od zatvrdlivých srdcom, až k nevšímavým, len aby mohla dôjsť k správnemu adresátovi, ktorý o pôvodnom odosielateľovi nemusí ani len vedieť a ak vie, určite to nenechá bez odozvy. A kolobeh lásky nás neobíde. Nesebecká láska v akejkoľvek podobe je ako bumerang; s tým rozdielom, že bumerang lásky môžem hodiť aj veľmi ďaleko a na veľmi dlhú dobu. Z toho vyplýva, že ten, čo aktívne bojuje proti nedostatku lásky, sa raz sám dočká príjemných prekvapení.

Hovorí sa, že tesne pred smrťou človeku prebehne mysľou celý jeho život ako film na televíznej obrazovke. Je to zákerná, ale prirodzená udalosť, na ktorú sa nedá ľahko pripraviť a ktorá na nás nepočká a ani sa vopred neohlási. Bojujme však s tým, čo zmeniť môžeme (náš dynamický život, v ktorom každý deň meníme množstvo ďalších vecí, ktoré sa ako "reťazovka" už nedajú vrátiť späť - toto ja považujem za umenie - vedieť svoj život správne nasmerovať k osobnému i spoločenskému šťastiu) a po úspešnom boji už to, čo príde, nemusí byť viac pre nás také strašidelné. Dôležité je žiť!

V istej obci žije jedna starenka, ktorá mala pred časom mozgovú príhodu. Odvtedy rozpráva akoby iným jazykom v nezmyselne poskladaných slabikách. Často však opakuje slabiku/sloveso "ži." Táto afázia je pre mňa symbolickým odkazom (a ešte keď si v duchu premietnem tú bolesť v jej hlase, pravdepodobne prameniacu z toho, že si uvedomuje, že jej nikto nerozumie). Akoby chcela povedať: "Ži a ťaž z toho, čo máš! Urob i s navonok malými schopnosťami veľké zázraky! Dotkni sa sŕdc ľudí a prines im novú nádej, z ktorej sa aj ty budeš vedieť tešiť donekonečna..."

O zmysle života a (ne)zmysle samovraždy

O tých, ktorí stratili zmysel života a o tých, ktorý ho pomáhajú nájsť

Mnohí sa dnes pýtame, ako znovu objaviť zmysel života. Presne opačným procesom, ako bol ten, v ktorom sme dospeli k rozhodnutiu život stratiť. Odpovede treba hľadať v našej mysli, v postojoch, presvedčeniach, ktoré si žiadajú reformu. Nech sa nám stane čokoľvek, my sme tí, ktorí zlo filtrujú alebo sa ním nechajú pohltiť celí. My sme tí, ktorí aj v tme a v utrpení života hľadajú svetlo a nádej alebo pasívne čakajú na smrť. My sme tí, ktorí túžia po živote alebo sa ho vzdávajú.

Zmysel života strácame z rôznych príčin. Nech už sú tie príčiny v chápaní druhých osôb akokoľvek vážne alebo banálne, hlboko prenikajú naším vedomím, vstupujú i do podvedomia, zasahujú dušu jedinečnej individuality, ktorá vníma veci tak, ako ich vníma. Často sa stáva, že naše problémy sú i v najbližšom okolí vystavené ignorovaniu z ľahostajnosti, zo strachu či zdanlivej neschopnosti pomôcť, čím sme podrobovaní ďalšej ťažkej životnej skúške.

Hoci povolaných k trefným radám je málo, schopný vypočuť je každý. Všetci by sme sa mali naučiť vzájomne sa aktívne počúvať, prejavovať si spolupatričnosť, ochotu vnímať a byť dostupní pre potreby iného človeka (nemusí sa jednať iba o blízkeho človeka). V prípade dialógu, v ktorom odhalíme ťažkosti či problémy, potrebujeme zaujať okamžité stanovisko, jasne ukázať živú vieru a nádej, ponúknuť svoju blízkosť, pomoc alebo vedenie, lebo potom, potom už môže byť neskoro. Disponujeme živou vierou a nádejou? Dokážeme na seba prijať zodpovednosť za niekoho alebo sa jej usilujeme čím skôr zbaviť? Naša spolupatričnosť a ochota počúvať sú odrazovým mostíkom pre zraneného človeka na jeho dlhej ceste za poznaním, po ktorej už ale nekráča sám. Od nás sa ani neočakáva, že ho "vyliečime." Spoločne ale môžeme budovať jeho stratenú dôveru voči iným ľuďom/odborníkom, prijímať a prekonávať problémy a nedostatky s väčšou silou, odvahou a nádejou. Môžeme posilniť (jeho i svoju) sebadôveru, nalaďovať sa pozitívne, pomôcť nájsť cestu a objaviť vlastný potenciál (reálne schopnosti a možnosti urobiť niečo pre seba i pre ostatných).

Chcieť niekomu pomôcť nestačí. Neskúšajme to vtedy, ak nie sme dosť silní pomáhať a byť oporou, lebo sami to ešte akútne potrebujeme. Ak sme sa i my ocitli na druhej strane, prvým krokom je dobrovoľné, slobodné a pevné rozhodnutie sa pre zmenu a druhým krokom je požiadať o pomoc (na prvý pohľad veľmi jednoduché, v skutočnosti veľmi ťažké kvôli hrdosti či zo strachu). Musíme si uvedomiť, že je najmä v našom záujme, aby sme krízu prekonali čo najmenej bolestne pre nás samých i pre ľudí, ktorí nás milujú. V opačnom prípade bude snaha kohokoľvek neúčinná, dokonca viac uškodí, ako pomôže. Účinne pomáhať je možné len s nehou, trpezlivosťou a láskou, nie nátlakom, nútením do okamžitých radikálnych zmien či vydieraním. Kľúčové je chápať skutočne, nie naoko.

Prečo povzbudzovať k vyhľadaniu odbornej pomoci a nebáť sa jej? Pretože ona je tu pre nás a pretože nie je znakom zlyhania, ale vnútornej zrelosti, rozvahy a sily. Kto z nás nechce byť zrelý a rozvážny? V prípade veľkého strachu môžeme zájsť za odborníkom spolu - ako úprimní priatelia, nerozluční v dobrom i v zlom, kedy je morálna a iná podpora realizovaná spontánne. Ak priateľ odmieta našu pomoc a sprevádzanie, ešte sme si nezískali jeho plnú dôveru (chce to čas a reálne dôkazy lásky).

Pri myšlienkach na samovraždu si nie sme schopní uvedomiť, že pre iných sme svetlom, ktoré zapadne v momente siahnutia si na vlastný život. Zdá sa nám, že sme komplikovaní a že nás nikto nepochopí? Sú i komplikovanejší ľudia ako my a dokážu byť vytrvalí v hľadaní spriaznenej duše. Myslíme si, že naše problémy sú neriešiteľné a že trpíme najviac na svete? Až keď sa poriadne poobzeráme okolo seba, zistíme, že iní ľudia majú oveľa väčšie právo trpieť beznádejou a predsa to nerobia.

Nech je člen rodiny akokoľvek komplikovaný a čokoľvek sa mu stane, vždy je najdôležitejšie to, že v danej rodine je - existuje. Kým sme, dávame iným, ale máme možnosť i brať. Kým sme, meníme seba i svet, pomaly, deň za dňom, pretože vidíme potrebu našej zmeny a vieme, že všetko je možné. Kým sme, život nám pripraví i množstvo nádherných prekvapení a zážitkov, ktoré ale nezažijeme, keď sa rozhodneme nebyť. Rozhodnúť sa pre život tu a teraz znamená nájsť v každom okamihu niečo pozitívne, vyhľadávať krásy života, potešenia duše.

Nemôžeme viniť seba za udalosti, ktoré sme ovplyvniť nemohli, nemôžeme vracať čas, nemôžeme platiť za chyby vlastným životom, pretože život je dar, ktorý nám neprislúcha brať, ale zveľaďovať, rozdávať ho iným. Život je jedinečná (nikdy sa neopakujúca) šanca a iba od nás závisí, čomu dáme prednosť (volíme si predmet šance). Láska by bez života nebola možná a život bez lásky by bol iba prežívaním. Preto, kto dáva lásku, dáva život a lásku môže dať len ten, kto žije. Nemôžeme čakať, že iný začne milovať nás, ale môžeme sa naučiť čisto a úprimne milovať tých, ktorí prahnú po láske rovnako ako my sami. Úsmev je liek. Bolesť premenená na radosť je zážitok. Spojiť trápenie, bolesť s radosťou i nádejou môže len ten, kto žije. Roztopiť neznesiteľne chladné na ľahko plynúce a životodarné dokáže len ten, kto žije a nedá si vziať lásku. Kto miluje, nestráca nádej, kto nestráca nádej, žije a my všetci dokážeme milovať. Tešia nás slzy iných? Ak nie, chceme ich zotierať živí alebo mŕtvi? Chceli by sme zmierniť niečiu bolesť? Túžime niekoho rozosmiať? Vnútorne zrejme bez samovražedných myšlienok, využime všetky dostupné prostriedky, ktoré nám pomôžu zmeniť doterajšie zmýšľanie a životný štýl a raz budeme mať silu byť tými, čo tešia a nie zarmucujú. Čerpajme silu z pravej lásky a nenechajme si vziať nádej, že takáto láska existuje.

Čo je príčinou osobného zlyhania človeka? Sú to vlastné chyby a omyly, ktoré mu spôsobili nešťastie? Konanie iných, ktoré ho priviedlo do stavu nešťastia? Nie. Zlyhávame jedine vtedy, ak nie sme schopní alebo nemáme vôľu úspešne riešiť osobné problémy a vnútorné konflikty, alebo ak dovolíme iným, aby nás ovládali. Zlyhaním teda nie sú vlastné nedostatky, ale spôsob, ako sa na ne dívame. Buď ich na sebe nevidíme, nechceme, nepotrebujeme ich riešiť, alebo sa na ne dívame tragicky. Vidieť znamená prijať ich také, aké sú a následne zvoliť také postupy, ktoré zneškodnia dôvody duševnej nepohody, ale neohrozia integritu človeka. Rovnako ako nevhodné spôsoby riešenia problémovej situácie (vrátane jej zľahčovania či komplikovania), zdrvujúca pre nás môže byť aj vlastná kapitulácia. Nikto nemôže chcieť meniť našu podstatu, ale blízky človek má právo požiadať nás o kompromis, zdôrazniť uvedomenie si vlastných chýb a v záujme zachovania vzťahu či zlepšenia jeho kvality očakávať i postupnú nápravu. Ak niekto žiada zmenu našej podstaty, nevie, čo žiada (nikto nie je zlý vo svojej podstate, ale môžu ho ovládať zlé návyky, neresti, nevhodné správanie, postoje, minulosť bez pravej lásky a pochopenia atď. - Každý by sa mal naučiť zachovať si svoju originalitu, podporiť originalitu toho druhého a rozlišovať napraviteľné zlo od čistej podstaty - vnútorných charakteristík človeka). Pokiaľ majú byť iné zmeny účinné a perspektívne, musíme ich chcieť uskutočniť najmä my sami po plnom uvedomení si toho, že zmeny sú potrebné a žiaduce (sme si vedomí toho, že v opačnom prípade budeme ďalej ubližovať sebe i ostatným). Najťažšie a najbolestivejšie zmeny sa týkajú vlastného zmýšľania (vrátane postojov, presvedčení a prístupov). Napríklad som ako muž veľmi hrdý a preto nebudem na nikom finančne závislý (ani pár mesiacov) a ani si nepožičiam..., som málo sebakritický, poznám sa nedostatočne, preceňujem sa, obetujem sa pre iných, preto popieram, že potrebujem zmenu, prípadne nemám odvahu ani silu ju zrealizovať... alebo som, naopak, ustráchaný, mám tendenciu zovšadiaľ uniknúť, lebo sa tam necítim dobre..., som maloverný alebo neverím, že ak si nenájdem prácu blízko domova, nájdem si ju ďalej alebo až v zahraničí (a že hoci nemám blízko k cudzím jazykom, naučím sa ich)..., neverím, že aj keď ma nechápe rodič, môže ma pochopiť súrodenec, učiteľ, kamarát..., som vnútorne ubolený, zatrpknutý a zúfalý, a keďže mi nikto nedal najavo, že nie som zlý, nenapraviteľný; že sa dokážem zmeniť, uveril som opaku. Daný stav nie je mojou vinou. Hoci by som spravil veľa chýb, žiadna z nich ma nepredurčuje k životu bez lásky, k nešťastiu. Potrebujem veľa lásky a pochopenia a skôr či neskôr sa ich dočkám. Raz natrafím na človeka, ktorý ma chytí za ruku a povie: ""Neviem" či "nedá sa" nie sú v slovníku nášho priateľstva."

Bojíme sa odmietnutia, bojíme sa poníženia, pričom oboje patrí k životu. Môžeme sa naučiť prijímať nedokonalosť iných a aktivovať vlastné sily. Nikto nám nemôže vziať možnosť trpezlivo hľadať ľudí, ktorí nás skutočne pochopia. Nikdy si však nesmieme povedať, že dialóg o veciach, ktoré nás trápia, nemá zmysel, pretože to nikdy nebude pravda. Život je cesta neustáleho formovania samého seba, ktoré nemôže prebiehať bez interakcie s inými ľuďmi (hoci i chvíle samoty majú svoj význam). Skúsme pokorne prijímať i nelichotivé, ďakovať za maličkosti a neprestať veriť vo veľké veci. Bezmocnosť, smútok, úzkosť, sklamanie, strach z neprijatia, z finančnej závislosti na niekom, samoty atď. nás neobídu, ale musia prísť, aby sme si uvedomili množstvo doposiaľ neobsiahnutých vecí a stali sa silnejšími. Bolesť nám bráni žiť povrchne, vťahuje nás do hĺbky - podstaty nášho bytia. Bolesť je učiteľ, nie despota. Bolesť je sestrou pravej lásky.

Dajme životu šancu meniť nás nielen plánovite a podľa priania, ale i nečakane. Kým samovražda je nevratnou voľbou zbabelosti, boj so samým sebou a proti neprávosti je znakom hrdinstva. Buďme preto pripravení odpovedať nie zbabelo, ale láskou a túžbou bojovať. Život ma naučil jednu vec - Máme odkiaľ čerpať lásku, stačí otvoriť svoje srdce, načiahnuť ruku, aj keby to malo byť z posledných síl. Neexistuje noc, po ktorej by nevyšlo slnko, neexistuje realita bez nádeje. Dokedy držať tú ruku vystretú? Kým sa nestane dobro, o ktoré žiadame. A ako vieme, či to, o čo žiadame, je dobré a správne? Kedy sa musia láska a nádej stretnúť s pokorou?