Vytesňovanie otca zo života dieťaťa

Otec ako humanizovaný chybový robot

Chýbanie otca v živote dieťaťa môže byť spôsobené matkou, otcom, no najčastejšie obomi rodičmi, nakoľko obaja majú byť uvedomelí a sú rovnako zodpovední za zdravý duševný vývin dieťaťa, ktorý dosiahnu rovnováhou v spolupodieľaní sa na výchove (ak každému z nich ide o dobro dieťaťa, nie o žabomyšie vojny, v ktorých dieťa sa stáva rukojemníkom).

Otca z výchovy dieťaťa väčšinou vytesňuje neurotická, psychotická, osobnostne a emocionálne nezrelá (primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov) matka. Otec si zvyčajne nie je vedomý toho, čo sa vlastne deje, najmä otec neskúsený (ide o jeho prvé manželstvo, je mladý rodič), alebo je zmanipulovaný ženou, ktorú stále miluje, prinajmenšom rešpektuje v tom, čo je pri jeho dieťati "lepšou" voľbou či lepším postupom. Dochádza k akémusi privlastňovaniu dieťaťa jedným rodičom a používanie rôznych, neraz rafinovaných spôsobov eliminácie druhého rodiča zo života dieťaťa.

Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby v domácnosti ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej už na nič nepýtal. Neskôr prichádzajú na rad prejavy devalvácie otca, nepriateľstvo, urážky, niekedy i fyzické napadnutie otca matkou.

Matka akoby má na dieťa vlastnícke práva, ona vie najlepšie, čo jej dieťa potrebuje a jej postoje nesmú byť podrobované kritike, realizácie plánov nikým narušené, ani otcom dieťaťa. Tak aj dieťa prestáva byť schopné si vytvoriť hlbší vzťah k otcovi.

Vytesňovacie aktivity sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné," prípadne tolerované, "chcené" aj samotným otcom. Alebo si o ne otec jednoducho "koledoval."

Dieťa žije v obmedzenom kontakte s otcom (hoci ten je v rodine prítomný) a v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.

Dieťaťu sú pripomínané alebo pred dieťaťom sú opakované matkou či inými členmi rodiny skutočné alebo fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú zveličované, pripomínané, podobne ako nedostatky jeho rodiny. Je neschopný, nekompetentný, má tiež pochybných priateľov, v zamestnaní netriumfuje, jeho kolegovia ho len využívajú (alebo on ich). O zaujímavých aspektoch otcovej osobnosti, rodiny, správania, zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ani o jeho snahách či úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade ignorované, v horšom devalvované.

Chýba pozitívne hodnotenie ľudských stránok, snách a chcení otca, ktorý je pred dieťaťom vykresľovaný ako humanizovaný chybový robot. Tieto jednostranne podané informácie sú dieťaťu odmalička opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami.

Týmto modelovaním "zlého" otca, absenciou dobrej postavy otca sa dieťaťu ubližuje, formujú sa nevhodné postoje, budúce zameranie, atakujú sa jadrové emócie dieťaťa, čo narúša identitu (vrátane sexuality) a integritu syna, budúce vzťahy a spojenectvá dieťaťa s rovnakým i opačným pohlavím.

Niekedy je ešte prítomná snaha vykresľovať seba pred dieťaťom ako ten lepší rodič, ktorý viac chápe, predvída, stará sa, dopraje, prehliadne, dovolí atď., čím sa len zvýrazňuje negatívny obraz druhého rodiča a nejednotná výchova. Môže byť prítomné i vytváranie falošného obrazu dieťaťa o ňom samom (v pohodlnosti a v nadhodnocovaní jeho skutočných schopností).

Dieťa má byť v konečnom dôsledku presvedčené o tom, že ten, kto zlyháva, kto je nekompetentný, na koho sa nedá spoľahnúť, kto zavádza, kto nedrží slovo, kto ubližuje rodine, kto je vinný za každé nešťastie v rodine je najskôr/iba otec. Tento systém hodnotenia dobrého a zlého nadobúda definitívnu platnosť. Je fixne dané, kto je ten lepší a kto horší až zlý, dokonca aj vtedy, ak objektívne v konkrétnej situácii zodpovedný za danú vec či daný stav nie je, avšak vinník je už dopredu daný, jeho vina je očakávaná. Ak by bola predsa len vinná matka, je to nedopatrenie - pochopiteľné, odôvodniteľné a ospravedlniteľné, veď ona vytvára a chce pre rodinu len dobro.

Tieto stratégie emočne/osobnostne nezrelej matky sú často spojené s hyperprotektivitou dieťaťa v podobe nadmerného kontaktu medzi matkou a dieťaťom, stáleho sprevádzania dieťaťa, nadmerného láskania, infantilného napodobovania, ustupovania, kritizovania za protirečenie, snahu odbočovať, osamostatniť sa, byť sám sebou, čím sa okrem iného značne oslabuje aj sebadôvera dieťaťa. Takéto matky sú často úzkostné, trpia obsesiami a majú zvýšenú potrebu ovládať. Obavy o to, aby dieťa vždy konalo správne alebo aby sa mu niečo nestalo sú častým dôvodom na zlostné prejavy matky či emocionálne výbuchy. Nakoľko nevedia správne uchopiť svoje materstvo a tešiť sa z neho, pociťujú vinu. Tohto pocitu sa zbavujú práve v hyperprotektivite, pokračujúcej snahe byť pre dieťa (najmä syna) prvou a najdôležitejšou ženou v živote. Prípadný hendikep či indisponovanosť dieťaťa ich ešte viac uisťuje v týchto snahách dieťa chrániť a držať blízko seba napríklad vypytovaním sa na všetko, najmä na citové záležitosti, stála príprava jedál, znepokojenie matky, ak je dieťa, hoci už dospelé neprítomné a matka nedostáva priebežné informácie a i.

Inokedy je dieťa narcisticky zneužité matkou. Tento proces "narcistického zneužitia" podrobnejšie popísal Heyne: "Ide o konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a vyťažením z každej situácie pre opätovné pripútavanie (exploatáciou). Dieťa je, obrazne povedané, "vecou" vytvorenou matkou, jej predĺžením seba samej, niečím, čím môže vládnuť. Nie je schopná vnímať dieťa ako samostatnú osobu, uznávať jeho individualitu. Namiesto toho pripisuje dieťaťu narcistické významy, ktoré sa vzťahujú k nej. Dieťa si idealizuje a prenáša do neho charakteristiky a maniere vychádzajúce len z jej očakávania, ktoré by dieťa malo naplniť. V takomto vzťahu je "povinnosťou" dieťaťa odstrániť matkou prežívaný nedostatok v jej osobnosti a perfektne naplniť toto matkine prázdno. Dieťa prežíva pozornosť matky len vtedy, ak napĺňa jej očakávania. Dieťa je odrádzané od snáh dosiahnuť väčšiu autonómiu, je tiež trestané a zaťažované pocitom viny, ktorú v ňom matka provokuje. Dieťa môže mať povolené konať určité kroky, ale len do tej miery, dokiaľ ich je možné využiť spôsobom uspokojujúcim matkine narcistické potreby. Akýkoľvek odklon od matkiných očakávaní je matkou vnímaný ako zraňujúce či agresívne konanie, prejav zrady. Internú, rovnako aj externú separáciu dieťaťa od takejto matky je nutné odvrátiť, nech je cena akákoľvek. Taký je matkin postoj. Rozvíja sa teda vojna o kontrolu - nielen správania, ale tiež cítenia a myslenia dieťaťa. Matka je presvedčená, že ona pozná dieťa lepšie, než dieťa pozná seba. Myslí si, že vie oveľa lepšie než dieťa, čo si vlastne dieťa v skutočnosti myslí, čo cíti, čo chce a čo robí."

Dieťa je tak "zvedené" do pozície matkinho spojenca, preberá matkine očakávania, prežíva pocit viny za ich nenaplnenie. Okrem iného tak môže narastať grandiozita dieťaťa, ktorá je neskôr v dospelosti vážnou prekážkou v partnerských vzťahoch.

Hyperprotektívne či narcistické matky majú často nenaplnený vzťahový život, mnohé nenaplnené túžby či sny, nenachádzajú zmysel a radosť v ničom inom ako v žití života svojho dieťaťa. Ono sa stáva ich hlavnou životnou náplňou bez ohľadu na jeho dávnu fyzickú dospelosť.

Samy môžu byť zaťažené nespracovanými traumami z detstva, prezentujú sa neprimeraným správaním, majú tendencie k egocentrizmu, sebadramatizovaniu, citovému vydieraniu, manipulácii, závisti, trpia pocitom krivdy, nedostatkom sebakritickosti atď.

Negatívne dopady popísaných javov postihujú tak otcov, ako aj zmanipulované deti, ktoré na emocionálne nezrelú matku doplácajú rôznymi spôsobmi (ochudobnením v mnohých životných oblastiach, zhoršením kvality života, vzťahov...). Nezrelá matka tým nakoniec nič nedosiahne, dieťa sa od nej bude chcieť nakoniec odpútať alebo až úplne odvrátiť.

Môže sa zdať, že vytesňovanie otca zo života (z výchovy) dieťaťa sa týka rozvedených rodičov. Áno, aj. Zrelá matka sa potrebuje odosobniť od svojho vzťahu s exmanželom a otcom dieťaťa a prenechávať mu dostatok priestoru na vytvorenie či pokračovanie kvalitného vzťahu s dieťaťom - pre jeho zdravý duševný vývin, a to vždy, pokiaľ je to čo i len trochu možné a obaja rodičia sa dokážu zriecť potreby "vybavovať si nedoriešené záležitosti či krivdy" cez dieťa. Obaja rodičia sa potrebujú naučiť zdržať sa kritických hodnotení druhého rodiča pred dieťaťom pre dobro dieťaťa. Stále existuje mnoho rodičov, ktorí v takomto nepriateľskom, disharmonickom vzťahu, v eskalovaných konfliktoch či s dlhoročným nosením si krívd fungujú pred dieťaťom v jednej domácnosti roky. Obe situácie sú veľkým ohrozením duševného zdravia, kvality života a vzťahov dieťaťa.

Na záver je potrebné poznamenať, že mnoho otcov sa z výchovy dieťaťa vytesní samo. Niekedy im snahy matky získať výsostné právo vychovávať skôr vyhovujú, odľahne im, odpadne vnútorný tlak a stres z nezvládania situácie, lebo z rôznych dôvodov nevedia, nedokážu, nemajú kapacitu (prípadne ani čas) byť takými otcami, akých ich deti potrebujú.