Vývin ľudskej sexuality

Sexualita je súčasť duševnej štruktúry človeka, plodivá sila smerujúca k reprodukcii, ale aj súčasť komplexu rodovej identity, emocionálnej náklonnosti, telesné vyjadrenie najhlbšej intimity. 

Je prakticky neudržateľné, aby sa človek rodil už s hotovými sexuálnymi predstavami, túžbami. 

Sexualita sa teda intenzívne vyvíja najmä prvé roky života človeka. Ide o psychosexuálny vývin, pretože psychický a sexuálny vývin u človeka sú neoddeliteľné.

Tvoria ju faktory biologické, psychologické, sociálne, ekonomické, kultúrne, etické, právne, náboženské, spirituálne. 

Sú v nej vyjadrené vzťahy (vrátane vzťahu k sebe samému), hodnoty, presvedčenia, túžby, správanie, roly...

Ľudská sexualita je súčasťou komplexného psychického obrazu jedinca. 

Sexuálna preferencia (orientácia) je výsledkom: 

  • formovania psychického pohlavia, a to: rodičmi (jadrová pohlavná identita), kultúrnymi normami a sociálnymi očakávaniami (pohlavná rola) a zvnútornenia týchto vplyvov,
  • osobnej vzťahovej skúsenosti s primárnymi mužskými a ženskými vzormi a ich vzájomným pôsobením, 
  • ako aj výsledkom vlastných predstáv či predstáv akceptovaných autorít o tej-ktorej sexualite.

Vznik ľudskej sexuality sa veľmi málo skúmal komplexne. Do popredia sa posledné desaťročia dostávali výstupy biologických štúdií, ktoré produkovali množstvo hypotéz, z ktorých dodnes ani jednu nie je možné nazvať faktom. V odbornej verejnosti prevláda úzus, aby sa už v tom nevŕtalo, takto je dobré, uzavreté aj politicky, kultúrne. 

Sú zvieratá homosexuálne? 

K homosexualite zvierat poviem toľko, že pri zvieratách môžeme hovoriť iba o ľudskej homosexualite podobnom správaní, avšak nie sexuálnom, ale kopulačnom, rodičovskom správaní alebo inej stratégii, ktorá pomáha napríklad vytvárať koaličné partnerstvá na zlepšenie reprodukčného úspechu. Má veľmi nízku heritabilitu (6,4 % pri makakoch rhesus). Pri zmene podmienok prostredia alebo zdravotného stavu sa zvieratá dokážu vrátiť k správaniu, ktoré my ako pozorovatelia môžeme nesprávne prirovnať k heterosexuálnemu. 

Keď už v tomto všetkom máme jasno, tieto charakteristiky a zákonitosti vývinu sexuality vieme uplatniť pri každej jednej sexualite, či už homosexuálnej, bisexuálnej, transsexuálnej alebo parafilnej.

Kde je pravda?

Argumentuje sa tým, že keby psychosociálne teórie boli určujúce, štatisticky v populácii je prítomných podstatne viac homosexuálov, ako len asi 4 - 6 %. 

Aj pri transsexualite (rodovej inkongruencii) a parafíliách zaznamenávam trend hovoriť najmä o biologických príčinách vzniku a okrajovo o tých psychosociálnych (budí to dojem, že sú nepodstatné, nezaujímavé alebo sú výsledkom snahy vyhýbať sa psychologizovaniu psychiatrických diagnóz alebo psychických stavov). 

pozn.: Transsexualita už v ICD-11 nie je poruchou, ale je stavom. 

Dosiaľ známe biologické a psychosociálne hypotézy o vzniku a vývine ľudskej sexuality sú: 

  • nepotvrdené (nepodložené nevyvrátiteľnými faktami), 
  • nedokázateľne spojiteľné s vývinom psychickej sexuality človeka, pretože vplyvy sú komplexné s nepredvídateľným výsledným dopadom na ľudskú dušu vďaka rozsiahlej interindividuálnej aj intraindividuálnej neuropsychickej variabilite ľudského indivídua. 

Pravdepodobne sú základy sexuálnej orientácie položené v skorých vývinových medzníkoch života a tvoria komplex genetických, biologických a sociálnych faktorov, ktoré prispievajú k jej ďalšiemu rozvoju.

Aký je môj postoj?

Dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách. 

Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch. 

Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom.